Otvorila som ju a s úsmevom v nej začala listovať. Písal sa rok 1987. Bola som piatačka. Kronikárkou bola spolužiačka Nina a moje meno figurovalo pri funkcii ‚Pokladníčka‘.
Listujem ďalej a pripomínam si, že naša trieda bola rozdelená na tri oddiely, na čele ktorých stáli traja zvolení žiaci – oddieloví vedúci. Ďalej sa dozvedám, čo mi už dávno z hlavičky vyletelo (niežeby to bolo čosi, čo je dnes dôležité vedieť, ale len tak z recesie – zaspomínajte si, a vy mladší nesmejte sa!):
„Každý pionier má vedieť...:
1. ...kedy vznikla PO (skratkou sa myslela Pionierska organizácia) v ČSSR (24. 4. 1949).
2. ...vymenovať päť symbolov (šatka, pozdrav, heslo, zástava, odznak).
3. ...popísať odznak (otvorená kniha, tri plamene a československá zástava).
4. ...práva, zákony a povinnosti, ktoré sú zapísané v Zápisníku Plameňov:
- pionier je oddaný svojej socialistickej vlasti a KSČ,
- pionier je priateľom Sovietskeho zväzu a obhajuje pokrok a mier na celom svete,
- pionier si ctí hrdinstvo práce a boja,
- pionier svojim konaním, učením a prácou prospieva socialistickej vlasti a pripravuje sa na vstup do Socialistického zväzu mládeže.“
Nasledujú príspevky a články o činnosti našej družiny a jej oddielov, ako aj zápisky zo športových podujatí.
Spomínam si, že taká Novembrová latka bola celoškolským dňom očumovania starších žiakov v podaní dievčat a chalani zase poškuľovali po babách z nižších ročníkov – či už súťažiacich skokankách do výšky, alebo tých, čo povzbudzovali v hľadisku.
Na ďalšej strane čítam: „Dňa 16.11. sa konalo Posedenie pri samovare. Z každej triedy sa malo prihlásiť 10 žiakov. Z našej triedy sa prihlásilo len päť žiakov. Tešíme sa na ďalšie posedenie a dúfame, že sa naň prihlási aj vyše žiakov z našej triedy.“ Nooo, neboli sme bohvieako aktívni pri plnení socialistického programu... A našej súdružke učiteľke sme tým zaiste radosť nerobili.
„Dňa 15.2.1988 sa konalo Posedenie s ĽM. Žiaci a žiačky si pripravili otázky. Členovia sa s nami podelili o ich zážitky. Tešíme sa na ďalšie zaujímavé posedenie.“ No a tu som musela požiadať o pomoc. Doterigala som Kroniku do obývačky a po nedeľnom obede relaxujúcich rodičov som prekvapila otázkou: „Neviete čo znamenala skratka ĽM?“ Tatino sa zahniezdil v kresle a mamina sa na mňa nechápavo pozrela ponad okuliare. Ale ja, nešťastnica, som si to naozaj nepamätala! A ani vo sne by mi nenapadlo, že to boli Ľudové milície!
Obrátila som list. Začal sa Pioniersky a Školský rok 1988/1989. S radosťou som sa zbavila funkcie ‚Pokladník‘ a stala som sa vysnívanou kronikárkou oddielu Heleny Križanovej-Bryndzovej. Ešte teraz si pamätám, aká to bola pre mňa odmena. A pocta. Farbičkami a písmom som dôležito zaznamenávala každú jednu udalosť, ktorá sa dotýkala našej triedy.
Naše záväzky... Počas zberov sme behali po Vinohradoch (tak sa volajú kopce a kopčeky navôkol), zvonili sme pri každom dome a súťažili. Moji starí rodičia a ich kamaráti z ulice mali prísne zakázané otvárať cudzím žiakom a odovzdávať im nahromadený papier, prebytočné železo, či obnosené šatstvo.
Volebné skupinové zhromaždenie – slávnosť, na ktorej sa k nám prihovárali hostia z patronátnych závodov, a kde nám predsedkyňa Skupinovej Rady (šu, šu, šu – je to jedna moderátorka Markízy!) významne prečítala splnené/nesplnené úlohy z predchádzajúceho školského roka a boli sme oboznámení s plánom činností na už prebiehajúci školský rok.
Partizánsky samopal a Medzinárodná plavecká štafeta mieru 1000x100 metrov. Išlo o športové podujatia, na ktorých som sa zúčastňovala veľmi rada, aj keď som sa vzduchovku používať nenaučila, strieľala som vždy mimo terča a svojim plávaním som nášmu mestu sotva dopomohla k viťazstvu.
Aaaa, je tu Lampiónový sprievod! :) Do obývačky prikvitol starší brat a začal sa rehotať. Spomenul si na plač a nárek tých detí, ktorým zhorel lampión pri sprievode kvôli nestabilnej sviečke. My dvaja sme mali šikovného a vynaliezavého tatina, ktorý nemal (a stále nemá) rád slzičky vlastných detí. Zhotovil nám lampióny svietiace pomocou minižiarovky.
Melódie priateľstva. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že kto spieval pioniersku pesničku (ako napr. Pionieri deti slnka) a nemal hudobný hluch (pričom nemusel mať žiadny extra hlas), mal vyhraté.
Kronika priateľov. Tento názov s hrdosťou niesol kvíz o ZSSR. Keďže som odmala súťaživý typ, nemohla som chýbať ani na tomto kvíze. Školské kolo bola hračka, v obvodnom sa už stretli „makači“ nadupaní vedomosťami o Sajuze z iných škôl.
Dedo mráz s BSP. Znova som potrebovala pomoc rodičov. A vďaka ich dobrej pamäti vám môžem povedať, že BSP bola skratka pre Brigádu socialistickej práce a bola to najvyššia forma socialistickej súťaže pracovných kolektívov a riadila sa heslom „Po socialisticky pracovať – po socialisticky žiť“. Do Kroniky píšem, ako si patronátny závod Merina a jej učni pripravili pre nás pestrý program, ako nás tento program zaujal a ako sa nám veľmi páčil. No najviac sa nám páčilo, že nám Dedo Mráz rozdal balíčky so sladkosťami a dobre sme sa vytancovali na diskotéke, ktorá „nastala na koniec všetkých vystúpení“.
Listujem ďalej. Heslo roka 1989 sa nieslo v duchu: „S deťmi celého sveta za mier“. Pekné heslo, čo poviete? Nepripadá mi ako socialistické, a preto by mohlo byť obľúbené kľudne aj dnes.
Nasleduje blahoželanie súdruhovi prezidentovi G. Husákovi k jeho 76-tym narodeninám, spestrené fotkami prezidenta s vojakmi spriatelenej krajiny a medzi pioniermi.
O niekoľko dní nato si s celým pokrokovým svetom pripomíname výročie úmrtia človeka, ktorý - citujem z kroniky: „bol vodcom VOSR (VOSR = premena cárskeho Ruska na dnešný vyspelý socialistický štát), ale i vodcom proletariátu celého sveta“.
Z ďalších zaznamenaných akcií spomeniem Trenčianske hodiny (spevácka súťaž), Hviezdoslavov Kubín (súťaž v prednese poézie a prózy), Puškinov pamätník (súťaž v prednese ruskej poézie a prózy), všelijaké športové súťaže (Vybíjaná, Minifutbal,...), návštevy galérií, brigády (napr. Zber kamenia na miestnom JRD). Nechýbajú tu ani článočky o oslobodení nášho mesta Trenčín v roku 1945, o oslobodení našej vlasti v roku 1945, pripomenutie si prvého letu človeka do vesmíru, a tiež Oslava 40. výročia založenia PO doplnená optimistickou básničkou.
Sviatok pracujúcich, Oslobodenie ČSSR Sovietskou armádou a Sviatok detí končia moje rozprávanie z tohto roka.
Ďalší školský rok 1989/1990 som kronikárkou zas. Do knihy s červeným prebalom píšem pod heslom: „S pionierskym levíčaťom“.
V deň, kedy sa zaplnili námestia a bol na nich počuť zvuk štrngotania kľúčov aby nastal prevrat v našom politickom systéme, poriada naša škola Novembrovú latku. Po tejto udalosti píšem do Kroniky už len sporadicky. Kronika stráca svoju vážnosť. A ja, zmätená pionierka, na chvíľočku strácam svoj cieľ a „pevnú pôdu pod nohami“. Zorientovať sa v tej mele názorov a dovtedy pod pokrývkou násilne udržiavaných skutočností mi pomáhajú rodičia a neúnavné sledovanie vývoja situácie v médiách. Ukazujú mi novú cestu. Nové možnosti. Nový, slobodný svet.
P.S. Ktovie, čím by som dnes bola, keby sa „neznežnilo“. Pri pomyslení na to, akou veľkou zväzáčkou som chcela byť, sa mi prevracajú oči stĺpikom. Som rada, že tá doba je preč a ja ňou nie som.
