Vyrazili sme s kamarátkou von. Sadli do auta a pozreli na seba. Nasledovala otázka vypovedaná z našich úst súčasne: „Tak kam?”. Po dialogóvej minútke sme sa rozhodli pre nákupy v modernom obchodnom centre postavenom v typickom arabskom štýle, blízko ktorého pred dvoma rokmi dopadla jedna z rakiet irackého delostrelectva a poškodila mólo priamo pod veľkým a hodne navštevovaným kinom. Všimla som si, že mólo je už opravené! Už som si začínala myslieť, že tieto bezpečnostne ohradené, drevené trosky vyhlásia kuvajťáci za svoju národnú kultúrnu pamiatku...
Domov z nákupov sme sa vracali po jednej z najfrekventovanejších ciest v Kuvajte zvanej Gulf Street. Je to niekoľkokilometrová diaľnica postavená pozdĺž mora, smerujúca až ku hlavnému mestu Kuvajt City. Obyčajne sa tu zoznamujú a randia mladí ľudia. Ak si padnú do oka, chvíľu okolo seba krúžia svojimi kárami, predbiehajú sa a predvádzaju sa. A keď stoja na križovatke na červenú, nadiktujú si telefónne číslo, alebo si prehodia z auta do auta lístočky s už nachystaným telefónnym kontaktom. Alebo zaparkujú na blízkom parkovisku, potajme prehodia pár slov a vymenia si čísla. Je celkom bežné, že sa tunajšia mládež zoznamuje týmto spôsobom.
Existujú aj iné metódy. Napríklad pri nákupoch - či pre domácich skôr promenádach - v obchodných centrách. A tak ani nie je prekvapením, že si doma pri vybaľovaní nakúpeného tovaru nájdete lístok s telefónnym číslom, ktoré tam nepozorovane vhodil zrejme ten chlapík, ktorý sa okolo vás „nenápadne” obšmietal a sledoval vás počas celého vášho nakupovania.
Ste v kaviarni, v reštaurácii či v supermarkete a máte mobilný aparát s bluetoothom? Výborne! Využite nový fenomén nazývaný „toothing”. Teda „zubenie sa”, či „škerenie sa”, čo je odvodené práve od technológie Bluetooth (preklad: modrý zub). Zapnite ho a sledujte, koľko ľudí sa vám na tomto mieste prihlási na telefón!
Ďalším rozšíreným spôsobom je internet a chat. Nasleduje tajné stretnutie. Vhodným miestom sú zase preľudnené obchodné domy alebo kaviarne. Tu sa zainteresovaní okuknú a keď je jeden druhému sympatický, nebadane si vymenia telefónne číslo. Pokračuje to hodinami a hodinami spoznávacích telefonátov. A tajnými stretnutiami. Tajnými pred rodinou i pred cudzou verejnosťou.
Asi si teraz mnohí z vás ťukajú prstom po čele. Ale v tejto krajine sú prejavy záujmu a náklonnosti k opačnému pohlaviu na verejnosti zakázané. Pokiaľ nie ste manželia, nesmiete sa držať za ruky, nieto ešte dať si pusu. Polícia má právo overiť si, v akom vzťahu je párik, ktorý jej náhodou padol do rany a podľa toho konať. Kvôli takémuto banálnemu priestupku môžete skončiť na policajnej stanici.
Záver nepovolene vzniknutej lásky býva často smutný – rodina je vo väčšine prípadov proti takýmto zväzkom. A aj keď sa mladí majú radi a chcú sa vziať, zväčša tomu rodina zabráni.
Stále sa tu dodržujú tradície. Mamičky si na svadbách vyhliadnu nevestu pre svojho syna a mladým nič iné nezostáva, ako poslúchnuť rodičov. Alebo si nevestu vyhliadne sám muž – a ak je to dobre situovaný muž, ani vtedy sa nerobia prekážky zo strany rodičov dievčaťa.
Sobáš sesternice a bratranca je tu bežná vec. Pred svadbou sice obaja absolvujú povinné genetické testy – no bez záruky, že dieťa bude zdravé a nie mentálne či telesne postihnuté.
Svadby sa robia pre ženy a mužov zvlášť, v tom istom čase. Je to kvôli "odhaleniu sa". Arabku, ktorá sa zahaľuje, smie nezahalenú vidieť len jej otec, brat a manžel. Takto majú arabky na svadbách príležitosť zhodiť čierny hábit (abáju) z tela a šatku (hidžáb) z hlavy, prípadne závoj zakrývajúci oči (niqab), nahodiť sa do krásnych elegantných šiat odhaľujúcich dekolt, ramená a kolená a ukázať ostatnému ženskému príbuzenstvu drahý účes, ktorý im chvíľu pred hostinou vytvarovali v salóne. A zatancovať si na ohnivú arabskú hudbu.
Nie každé takto uzatvorené manželstvo je ale šťastné. A často sa končí rozvodom. Rozvodovosť v tejto krajine je dokonca údajne vyššia, než u nás.
A čo si ešte neodpustím spomenúť je, že aj v tejto krajine funguje nevera a milenecké priateľstvá. Dokonca si trúfnem povedať, že ich prítomnosť je tu častejšia ako u nás. Bola som nie raz svedkom toho, ako ku mne prišla pacientka „akože” na liečbu, vybavila telefonát s manželom a utiekla mi po pár minútach zo stola s tým, že sa veľmi niekam ponáhľa... rovno do náručia frajerovi. K týmto únikom dokonale napomáhajú tunajším zahaleným ženám už spomínané abáje, pretože sú pod nimi znamenite skryté, a teda nepoznané. Myslím si, že o záletníctvach väčšiny arabov nemusím toho veľa písať... Stačí, že niektorému z nich venujete čo len krátky pohľad, nedajbože sa na neho usmejete, a už vám ponúka manželstvo a vykrikuje za vami: „Marry me!”. A to aj vtedy, keď má na krku už dve manželky.
Včera sme sa s kamarátkou nevyhli podobným situáciam ako opisujem vyššie. Z každej strany sa na nás tlačili autá obsadené chlapmi rôznych vekových kategórií. Aby nám dali pokoj a neprenasledovali nás až domov, povinne sme si vzali každý telefonický kontakt so sľubom, že sa určite ozveme (ha, ha...). Neobišla nás ani ponuka na sobáš. A po príchode domov nám z nákupnej tašky okrem iného vypadol aj lístok s menom a telefónnym číslom.
