O niekoľko hodín si žiaci prevezmú z rúk učiteľov polročné hodnotenie. Koľko detí bude mať strach ukázať ho svojim rodičom? Na koľkých deťoch sa podpíše stres z tejto veľkej udalosti?
Myslím na svoju maminu a hovorím si, ako je fajn, že tie „jej“ deti tento problém mať nebudú. Jej druháci sa na vysvedčenie tešia. Nemajú žiadne obavy a žiadne kŕče v bruchu kvôli horším známkam. „Jej“ deti sa školy neboja, naopak, chodia do nej rady. Neučia sa kvôli jednotkám, ale kvôli sebe a vlastným vedomostiam. Učia sa formou hry a nepoznajú, čo znamená učenie - mučenie. Takto má i ten najslabší žiak šancu pocítiť, že je v niečom dobrý a neupadá do pasivity. Každé slovo pochvaly je pre neho povzbudzujúce a motivujúce. V čom to je? Práve v tom „slove“. Pani učiteľka týchto detí už 10-ty rok používa slovné hodnotenie. Druh klasifikácie, ktorý sa osvedčil v mnohých krajinách, len v tej našej sa doň učiteľom akosi nechce - zaberá totiž oveľa viac času než klasické známkovanie. No moja mamina ho obhajuje a pre deti v ňom vidí len pozitíva: „Slovné hodnotenie je pre učiteľa sice náročné, ale pre dieťa je tým najlepším hodnotením jeho práce. Stojí za tú námahu“. Týmto spôsobom doviedla na druhý stupeň už desiatky učenia chtivých detí.
