Takto pred dvoma rokmi mi zo Slovenska prichádzali správy, ako sa všetci naháňajú za vianočnými darčekami, ako upratujú, zdobia svoje príbytky, pečú a ako nič nestíhajú. Ja som si po každej takejto SMS len vzdychla. Vianoce. V Kuvajte mi ich nič nepripomínalo. Nepomohol ani stromček s vianočnými dekoráciami, ani adventný veniec, a ani príprava vianočného menu. Ešte aj tie kríky, palmy a domy ovešané farebnými žiarovkami, ktoré mi po pricestovaní na arabský polostrov pripomínali naše obdobie Vianoc, zovšedneli.
Chýbala mi tá pravá vianočná atmosféra s gýčovitými anjelikmi, zvončekami a všetkým, čo k tomu patrí. Čaro vianočných trhov pod trenčianskym hradom, aróma vareného vína s klinčekami alebo vianočný punč tak príjemne ohrievajúci dlane. Rodičovský dom voňajúci čečinou. A medovníkmi. Mrázik, Traja veteráni, Tri oriešky pre popolušku a mnoho ďalších rozprávok a filmov, už neodmysliteľne patriacich k týmto sviatkom. A chýbali mi tiež vianočné koledy rozliehajúce sa z magnetofónovej pásky, ktoré som mame zavše pri pečení vypínala a hnevala ju, pretože som chcela počúvať hudobné hity v rádiu.
Najviac zo všetkého mi však chýbala rodina.
Môj Štedrovečerný deň sa začal v práci. Hneď ráno ma moja skúsená kolegyňa zo Slovenska upozornila na to, aby som neočakávala od pacientiek zhovievavosť voči našej tradícii, ktorou žil v tých dňoch celý kresťanský svet. Našťastie sa mýlila. ‚Merry Christmas‘ mi popriali až na dve všetky ostatné moslimské pacientky.
Na nás vianocesláviacich myslelo aj vedenie kliniky a po odpracovaní polovice zo zvyčajnej 8 hodinovej pracovnej doby nám dalo voľno.
Vyrazila som na posledné nákupy. Moje srdiečko zaplesalo a v očiach mi zaiskrilo, keď som v jednom obchoďáku medzi luxusnými obchodmi objavila zastrčenú minipredajničku s bohatou vianočnou výzdobou, žiarivými stromčekami a vtipnými pohľadnicami (viď nižšie). Vlastne, bol to druhý obchod, o ktorom som vedela, že majiteľovi nie sú Vianoce ľahostajné. Tým prvým bol tzv. Sultan centrum, kam chodia nakupovať prevažne američania a európania, čomu zodpovedá aj sortiment tohto nákupného centra.
Večer na mňa znova doľahlo odlúčenie. Počula som otcov hlas: „...a aby sme sa tu, pri tomto stole, všetci o rok znova zišli...“. Bola som precitlivená a každú chvíľku som premáhala ľútosť. Našťastie, nebola som sama. V tento najočakávanejší sviatok roka si ma „adoptovala“ kamarátka spolu s rodinou jej manžela, ktorá aj napriek svojmu islámskemu vierovyznaniu oslávila Štedrý večer s nami. Bolo mi s nimi fajn. No doma je doma...
Vianoce v púštnom Kuvajte teda existujú, aj keď ich navonok nie je vidno, a nie je ich ani „cítiť“. Žijú vďaka spolupatričnosti malého percenta ľudí, ktorí majú snahu zachovať si ich vlastné zvyky a tradície, a preniesť tak kúsoček domoviny do svojich obývačiek i na ďalekom Blízkom východe.
P.S. Vám všetkým, ktorí ste pracovne, alebo inak odcestovaní a Vianoce budete tráviť mimo rodinný kruh, držím palce. Vedzte, že aj keď ste vzdialení od domova, nebudete tam sami. Každý, komu na vás záleží, a kto vás má rád, bude na vás myslieť, a tak bude s vami. Je ťažké si to predstaviť, ale je to tak. Verte mi.
Prajem krásne Vianoce.
