Mám rada naše štyri ročné obdobia, aj keď dve z nich viac na obrázkoch ako „na vlastnej koži“. Milujem jar a leto. Prebúdzajúcu sa prírodu zo zimného spánku, ožívajúcu trávičku, keď ešte z neprehriatej zeme vyrastajú prvé odvážne kvietky, vôňu kvitnúcich stromov, štebot vtákov. A teplučko. Keď môžem mať čo najmenej vecí na sebe a „dýchať“.
Na čo som si nikdy nevedela zvyknúť, bola sychravá, daždivá a hmlistá jeseň, ktorej nádherná farebná pestrosť nedokázala odmäkčiť moju melanchóliu a smútok za skončeným letom, a krásna biela zima, ktorej mrazy by som najradšej prečkala v hlbokom zimnom spánku.
Keď som bola malá, hovorievala som, že keď budem veľká, budem bohatá a cez zimu sa budem sťahovať do teplých krajov ako lastovičky. Spomínam si na tie septembrové rána, kedy krúžili vo veľkom kŕdli a pokrývali telegrafné drôty svojimi čiernobielymi telíčkami pred oblokom mojej detskej izby. Lúčili sa. A ja som vtedy túžila byť jednou z nich.
Pred dvoma rokmi som sčasti zrealizovala svoj sen. Do Kuvajtu som však nešla oddychovať do svojho letného sídla, ani stavať hrady z piesku, či naháňať sa na ťavách. Ale pracovať.
Dnes nastal čas návratu. Čakala som na tento moment od chvíle, ako som podpísala dvojročnú zmluvu s terajším zamestnávateľom. Vtedy som si povedala, že keď pôjdem po roku domov na dovolenku, nevrátim sa späť. No vrátila som sa...
A teraz prežívam veľký zmätok z lúčenia. Počas pobytu na piesku, ktorý patrí len tebe, Kuvajt, som sa mnohému naučila. Stal si sa mi dôverným. Spoznala som ťa. Zvykla som si na ľudí, pre ktorých znamenáš domov. Privykla som si na tvoje pekielkové horúce letné počasie (mne tak veľmi vyhovujúce), ale aj na časté prašné a púštne búrky i nepríjemnú humiditu.
Videl si, keď som prekypovala šťastím, ale videl si aj môj smútok a slzy zo sklamaní, z pocitu nepochopenia, a tiež z obrovskej diaľky, ktorá ma delila s najbližšími. Naučil si ma povzniesť sa nad závisť, neprajníctvo a neférové jednanie iných – ľudské nedostatky typické najmä pre tých, ktorí majú strach vziať život do vlastných rúk a zmeniť to, čo ich brzdí v rozlete.
Svojou odlišnostou od krajín, ktoré mi boli dovtedy známe, si ovplyvnil moje názory, pohľady a niektoré postoje, ktorým dali nové okolnosti celkom inú tvár.
Vďaka tebe som spoznala samu seba (svoje „skryté rezervy”). A utvorila si väzby, od ktorých sa teraz musím odtrhnúť.
Ale áno, všetko chápem... Náš život je ako veľká loď, ku ktorej patrí aj veľká cesta. Hovorí o tom jedno múdre čínske príslovie: „V prístave sú lode v bezpečí, ale preto neboli stavané”. Pretože aj my ľudia sme stavaní na to, aby sme sa vydávali na cesty, vždy k novým brehom a vždy za novým poznaním.
A tu je niekoľko sľúbených obrázkov, ktoré v mojej pamäti zostanú navždy a vám dajú akú - takú vizuálnu predstavu o... o svete, v ktorom som istý čas žila, ktorý ma vedel tak nádherne rozčuľovať, milo i nemilo prekvapovať, a ktorý mi bude - priznávam - chýbať.
Kuvajtské veže – Sú projektom švédskych dizajnérov a sú najimpozantnejšou stavbou Kuvajtu, lokalizovanou popri diaľnici postavenej pri mori, zvanej Arabian Gulf Road. Najvyššia z veží meria 187 metrov. Vo vežiach možno nájsť vodnú nádrž, reštauráciu a observatórium s pohyblivou podlahou a s výhľadom na Kuvajt City.
Vodné nádrže, alebo „lieviky“ (ako som ich sama nazvala) možno vidieť na piatich miestach v Kuvajte. Sú jednou z atrakcií kuvajtskej architektúry. Svojim farebným bielomodrým vzorom ladia s farbami národneho emblému - symbolom kuvajtskej námornej tradície. Takto pekne sa mi podarili odfotiť z auta idúceho po diaľnici.
Mešita Fatima al Masjid je príkladnou ukážkou kuvajtského islámskeho dedičstva. Jej farebná fasáda korešponduje s okolím, v ktorom bola postavená.
Len pre zaujímavosť - v Kuvajte je viac ako 770 mešít.
Dhow je tradičné arabské drevené plavidlo s jednou alebo viacerými trojrohými plachtami. Majiteľom tejto na fotke, zvanej Al Hashemi Dhow, je Radisson SAS Hotel. Je dlhá 80,4 m a široká 18,7 m a je držiteľkou miesta v Guinessovej knihe rekordov ako najväčšia drevená arabská loď na svete.
Tent House – rodinný dom nesúci prvky tradičného stanu.
Na túto fotku som obzvlášť hrdá. Fotografovať v Kuvajte nie je jednoduché, na mnohých miestach je fotografovanie zakázané. Ľudia sa fotiť nechcú, a na každého jedinca s fotoaparátom v ruke zazerajú. Túto okoloidúcu ženu v abáji som cvakla v prítomnosti jej manžela, ktorý ma za to obdaroval, našťastie, len nepekným pohľadom.
Aj zahalené ženy sa potrebujú schladiť :)
V Kuvajte si prídu na svoje architekti z celého sveta. A môžu pri tom využiť celú paletu farieb.
Na tejto hore železa stojí pohodlie Kuvajťanov.
Typické púštne zvieratko, ktoré som pri jeho zvečňovaní vyrušila pri večeri.
Západ slnka nad ropnými vežami – alebo trošku romantiky.
Mišelko
Dieťa kamarátky, pri ktorej som si dovolila zahrať sa na Dr. Jozefa Jonáša. Výpočtom plodných dní vzniklo toto nádherné dieťa, ktoré sa stalo slnkom nielen v živote jeho rodičov. Jeho prvou odmenou pre mňa bolo, že sa narodil v ten istý deň ako ja. Tými ďalšími sú jeho krásne úsmevy a zvonivý smiech, pri ktorom zabudnete na všetky trable a trápenia. No nemilujte ho! :)
Viem, že sa nelúčim s tebou navždy – cítim, že sa na tvoju pôdu ešte vrátim. Skôr, či neskôr...Kuvajt.
Autor fotiek: Radovana Keliarová
