Všade plno áut, hluku, ľudí. Prechádzka v daždi nie je moc dobrý nápad. Kráčať s vetrom v nohách a dažďom za chrbtom približne pol hodiny, zmoknúť ako „sliepka“. Nie moc lákavá predstava. Ale aj tak som to riskla. Čerstvý vzduch dokáže všeličo zmeniť. I ten melancholický pocit...Cesta autom je príjemnejšia. I pre vodičov okolo ktorých prechádzam a práve míňajú môj pohľad. Našťastie, sú ku mne milosrdní a nesnažia sa ma prejsť. Konečne vlaková stanica, prechod. Vedľa mňa stojí uponáhľaná dievčina a spolu čakáme, kým prejde rýchlik. Cítim, ako mi premokajú topánky a moknú nohavice. Medzitým vlak prešiel. Dievčina sa s pokojným svedomím vybrala na trať. Len pár sekúnd ju delilo od toho, aby to bol jej posledný prechod. Z druhej strany sa rútil vlak, ktorý na seba upozorňoval len zapnutým svetlom. „Pozor!“, „Pozor!“. Vydýchla som si, keď stála opäť pri mne. Spoločne sme čakali a jej pohľad mi ďakoval. Neoplatí sa mračiť, veď každá sekunda môže byť tá posledná...
