Vnímanie človeka je fascinujúce. Podľa udalostí, ktoré sa vám odohrávajú v živote v kombinácii s fyzickým stavom, zostávajúcou energiou, ale na pohľad aj takej jednoduchej veci, ako je nutričné vyváženie obeda, sa mení náš pohľad na svet okolo nás. Znie to celkom ako lotéria. Tipos bingo. Akurát je menej možností. Bude toto jeden z dní, ktoré budem radiť medzi skvelé? Budem sa smiať, plakať alebo si ľahnem od vyčerpania do postele? Jeden nikdy nevie. Aj keď si myslí, že vie.
Večerné žrebovanie mi naznačilo, že tentokrát sa z Jackpotu tešiť nebudem. Niekoľko pokusov som premrhala, ostávajú už len posledné čísla...
Vchádzam do kaviarne. Samozrejme, loto efekt funguje aj tu a je takmer plná. Ak by som bola vo filme, teraz by ma niekto oblial kávou. Horúcou. V duchu si ďakujem, že mám na sebe čierne tričko, to len pre istotu. Jediné voľné miesta sú pri veľkom stole, kde väčšinou sedia ľudia, ktorí si fixami zvýrazňujú odborné výrazy v hrubých šanónoch poznámok alebo hipsteri pracujúci na notebooku. A odteraz aj ja.
„Ty hnusná teta! Áno ty! Si hnusná,“ prekvapí ma pár sekúnd po tom, čo si sadám na barovú stoličku, detský hlások. Ostala som obarená. To, že som hnusná, som samozrejme za svoj život už počula, ale hnusná teta? Toto je úplne nový level. Zamračený, malý chlapček, to však myslí vážne. „Si hnusná,“ povie mi ešte raz cez zuby a mne hlavou v sekunde lietajú myšlienky. Je ich toľko, že do seba narážajú a v hlave mi vzniká ešte väčší chaos. Veď mňa všetky deti milujú. Som obľúbená teta Paula. Čo si to o sebe toto dieťa myslí? Ja som hnusná? Čo sa deje? Mám plakať? Ako mám reagovať? Prečo hrá v Martinuse Ariana Grande?
„Prepáčte,“ pribehne k malému chlapčekovi (asi) mamka a s (asi) babkou mu vysvetľujú, že takto sa nehovorí. S nahnevaným človiečikom odkráčajú o dva metre vedľa a počas ich cesty k stolu sa dozvedám, že sedel na mojom mieste. Zrazu som necítila krivdu, ani smútok, dokonca som na chvíľu prestala vnímať aj Arianu Grande. „Neospravedlňujte sa, to je úplne v poriadku,“ odpovedala som a podišla ja k nim s návrhom pre chlapčeka: „Prepáč mi, ja som nevedela, že si si tam chcel sadnúť. Poď, môžeš tam ísť, ja si presuniem veci preč, dobre?“
Pousmial sa a súhlasil. „Jemu sa to miesto páčilo hlavne preto, že sa naň ako jediné vedel vyšplhať,“ prezradili mi milé ženy, ktoré sa na nás pozerali. „Mrzí ma to. Prepáčiš mi, že som ti zobrala miesto?“ pýtam sa chlapčeka ešte raz. „Áno, prepačujem ti,“ vraví už s úsmevom na tvári.
Naše stretnutie trvalo krátko a v skutočnosti som si nemusela presadnúť. Môjho nového kamaráta totiž oslovil môj notebook, a tak sme spolu pár minút brázdili uložené fotografie a neskôr detské youtubové pesničky. Aj keď (ako som sa dozvedela) mal rád Bocelliho, zrejme usúdil, že vyzerám ako človek, ktorý si viac užije Bartolito (pozn. španielske Spievankovo). Zaťaté zuby sa zmenili na úsmev a rozlúčili sme sa krátkym, no pre mňa krásnym pá-pá.
Som zástancom hesla - oko za oko a celý svet bude slepý. Občas je ťažké prijať, že sa k nám predavač, kolega, manžel, člen rodiny, kamarát alebo 4-ročný chlapček, správa zle. Prijať neznamená pochopiť. Nie stále sa dočkáme vysvetlenia, nie stále ho budeme chcieť. Loptičky s číslami padajú bez ohľadu na to, či sme si stihli podať alebo nie. Reagovať na to s hnevom sa rovná hrať ping pong so životom - a neviem, ako vy, no ja na takéhoto súpera rozhodne formu nemám. Mám však dostatok síl na to, zobrať dve loptičky a prepísať na nich čísla pre čo i len malú výhru. Viem, že to je mierne podvádzanie. Šťastie si však občas treba nájsť. Veď napokon - aj v slove nešťastie sa skrýva.
