Partizánsky chlebík

Kedysi, medzi vojnami i po druhej svetovej vojne, mali deti úplne odlišné priority ako tie dnešné. Boli úzko späté s prírodou. Najmä tie, ktoré žili v podhorských dedinách. Vedeli o lese všetko. Ako v ňom prežiť, zabaviť sa, ale aj najesť. Stačilo im veľmi málo k radosti.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (9)

Od starého otca viem ako sa potešili, keď našli na lúke bodliak. Konkrétne jeho súkvetie. Po odstránení okvetných a korunných lupienkov sa im do rúk dostal kalich. Ten očistili a mohli si na ňom pochutnať. Volali ho symbolicky – partizánsky chlebík.

Vždy, keď som v lese a nájdem bodliak, neváham a ihneď sa do neho pustím. Samozrejme, ak mám niečo ostré. Najlepšie nôž alebo dýku. Pre mňa má kalich menej výraznú chuť, ale trochu mi pripomína kaleráb. Je to tým, že žijem v dnešnej dobe, a aj keď si to neuvedomujem, mám maškrtný jazýček.

Deti z onej doby mali iné hodnoty. Tešili sa z maličkostí a všetko si vážili. Napríklad aj to, že si mohli zamaškrtiť na dobrom bodliaku. Ak by ste ho ponúkli dnešným deťom, asi by vás vysmiali.

Zmenila sa doba, zmenili sa ľudia, zmenila sa hodnota vecí.

Fotogaléria:

("Návod na prípravu")