Nemyslím, že je ťažké povedať inému do očí so všetkou úprimnosťou to negatívne, čo sa vo vás ohľadne neho nachádza, ak viete ako to urobiť. Náročné je to však pre tých, ktorí nedokážu povedať svoju pravdu do očí druhému s jemnosťou, nevedia sa zbaviť vyčítavého tónu a drsného prístupu. Rozumiem tomu, že nie všetci vynikajú talentom byť zhovievavý a vyjadriť svoj protipólny postoj otvorene a súčasne zaobalene do ružovej bubliny chápavého prístupu. Ale skutočne mimo mojej schopnosti ostať tolerantná je pohľad na tých, čo namiesto tvrdosti volia inú alternatívu (keďže s jemnosťou sa nemajú v láske) a tou je výraz "Nič sa nedeje" s bonusom milého úsmevu na tvári. Vedia vás nepekne ohovoriť, dokážu vás nenávidieť, je pre nich bežné vám závidieť, posudzovať vaše konanie, súdiť vás za chyby a pri tom všetkom sa k vám správať ako k dobrému priateľovi. Neznie to absurdne? Nie je takýto ľudský prístup vo vzťahoch smiešny? Ako sa niekto môže skrývať za tak detinskú variantu riešenia konfliktov, ktoré sú predsa prirodzené?
Áno, znie to bizarne, ale je to neprehliadnuteľnou súčasťou našich dní - pretvárka, pokrytectvo. Pre nešťastných vlastníkov tých záležitostí mám krátky odkaz: Faloš je prvorodenou dcérou zbabelosti..
