Dnes sme mali rozlúčku. So spolužiakmi a učiteľmi sme sa lúčili po ôsmich rokoch, ktoré sme spoločne strávili. Čas ubehol ako voda, nás čaká už len akademický týždeň a maturita. Čo som dnes prežívala, vyjadrí najautentickejšie najskôr môj dnešný záverečný prejav. Venujem všetkým, ktorí majú na čas svojej strednej tiež len dobré spomienky...
- Kedy končíš klavír? - Štvrť na sedem. - Tak prídem s Julkou po teba a zájdeme spolu k babke a dedkovi.
Dnes ma nový deň privítal hrejivými lúčmi slnka. Keďže som mala prvé dve hodiny v škole voľné, zašla som s dvoma kamarátkami do malej cukrárne. Ani som netušila, že sa mi veselé slnečné ráno pokúsi znepríjemniť práve toto obyčajné posedenie.
Odveký problém, večné „vypravdovanie sa“ koho náboženstvo je pravé, ktoré je správne. Ale prečo..
Fotografia a cestovanie - spojenie týchto dvoch záľub prináša ozaj obdivuhodné výsledky. Samozrejme, chce to aspoň štipku umeleckého čreva. Conditio sine qua non. Túto podmienku excelentne splnil aj poľský fotograf Maciej Duczyński, o tom niet pochýb. Veď posúďte sami...
Tak ako minulosť a súčasnosť, akiste aj budúcnosť bude popretkávaná množstvom protikladov. Zároveň celý náš život a život každého jednotlivca sprevádzajú neustále protipóly - dnes mi tvár hladia slnečné lúče, no včera mi líca šteklili slzy neba. Dnes sa možno usmievam, ale zajtra ma môže prepadnúť úzkosť a smútok. Najčastejší kontrast dní, ktorému čelí každá bytosť - bolesť verzus radosť.
Nedávne udalosti v mojom živote ma prinútili uvažovať o tom, že priateľstvo je jedným z najkrajších darov venovaných časom. Avšak veľmi zriedkavým..
Myslím, že tú moc má jedine nočný tieň. Vznáša sa s ním melanchólia a núti vás premýšľať. Opäť mám vlhké oči.
Romantická a nápaditá spolupráca, súperiace vízie toho istého sveta – výsledkom zlúčenia tvorby dvoch veľkých umelcov je neoceniteľná výstava fotografií a malieb v newyorskom múzeu, nesúca názov Vykreslenie New Yorku: Umenie Yvonne Jacquette a Rudyho Burckhardta.
..alebo irónia života. Venujem Julke, ktorá ma k imaginárnej bytosti blízky vzťah.
Život je niekedy veľmi zložitý. V mojom prípade časté „niekedy“ je v poslednej dobe zapríčinené komplikovanosťou medziľudských vzťahov.
Tomu, ktorý nás navždy opustil, ktorý nám ukázal, čo je odvaha, a ktorého odchod zranil každého, kto mal šťastie poznať ho..
Túto báseň venujem človeku, ktorý sa pre mňa stal nielen skutočným priateľom, ale tiež plnou nádobou inšpirácií..
Nemohla som uveriť, kým nebola tá nenápadná myšlienka dovedená do víťazného konca. ,,Tiež si členkou skupiny ľudskoprávnej organizácie, ktorej sa to podarilo zorganizovať!“, blúdilo mi hlavou, keď prišiel tak očakávaný a pripravovaný deň. Devätnásty január - deň vytúženého koncertu.
