Len málo ľudí by mohlo nesúhlasiť s tým, že najbezstarostnejším, a teda najkrajším obdobím života je detstvo. Čo nám ako deťom chýbalo ku šťastiu? Keby sme ako tie malé stvorenia čo i len tušili, že naša budúcnosť nebude prechádzkou po raji! Ale na čo deťom kaziť farebný sen o budúcnosti sivastým odtieňom? Hoci teraz už poznáme aj inú podobu života, sladká príchuť detstva pre nás navždy ostane príjemnou spomienkou.
Počas plynúcich dní nášho putovania po zemi sa častokrát stretávame nielen so slnečnou žiarou, ale musíme tiež čeliť búrlivému vetru a zúriacim búrkam. V ťažkých chvíľach sa mnohokrát zamýšľam nad tým, prečo život nemá iba jednu podobu - jasnú, prečo musia mračná smútku z času na čas zatemniť moju oblohu a bezcitne ma obrať o radosť. Odpoveď na túto otázku nejestvuje, pri jej riešení nás fantázia iba unáša do nekonečného víru filozofovania.
Keď som sa pred mesiacom potulovala v knižnici, pohrúžená do prezerania si životopisných románov som uprela zrak na knihu nenápadne ležiacu na okraji poličky. Potichu som prečítala názov - Fryderyk Chopin. Výraz mojej tváre sa náhle zmenil, sústredené zamračenie vystriedal zaujatý úsmev - natrafila som predsa na životopis môjho obľúbeného klavírneho skladateľa! Ešte v ten deň som knihu fascinovaná začala čítať. Je pravda, že pomalé nokturná napísané jedným z najslávnejších klaviristov dejín mi o ich autorovi povedali veľa. Neuveriteľný spôsob vykreslenia melódie v gracióznom zoradení tónov mi Chopina predstavili ako bytosť s hlbokou romantickou dušou. Avšak kniha mi o jeho povahe poodhalila čosi viac - niečo, čo je pre túto významnú osobnosť hudobnej histórie výrazne charakteristické. Žal. Aké jednoduché slovo a ako veľa toho v sebe skrýva... Chopin tak nazýval svoj zvláštny spôsob vysporadúvania sa s nešťastím, ktoré ho postretávalo. Sužovalo ho mnoho záležitostí - počiatočné nedostatočné ocenenie jeho tvorby spôsobujúce mu finančné problémy, skoré nenaplnené lásky, obliehanie milovanej vlasti. Nič z vymenovaného však nebolo natoľko zlé, aby sa s tým Chopin nedokázal zmieriť. Často však svoje problémy zveličoval a zámerne sa udržiaval v stave smútku. Pociťoval bolesť, no nesnažil sa jej zbaviť. Jeho voľba. Ako raz napísal v liste svojmu dobrému priateľovi, táto trpkosť nebola len jeho celoživotnou spoločníčkou, dokonca mu spôsobovala radosť. Nevysvetliteľná črta v povahe poľského virtuóza, ktorú nazýval žal, je síce pre mnohých zvláštnosťou, možno až čudáckou vlastnosťou, no je dokonalým príkladom toho, ako môže bolesť vytvárať precíznu symbiózu s radosťou. Nemám ani najmenších pochýb o tom, že práve žal vytvárajúci zo Chopina rozporuplnú, no jedinečnú bytosť, bol prameňom a nekonečnou inšpiráciou pre tvorbu diel, ktoré sú dodnes neustále považované za najplodnejšie kvety klavírneho prejavu evokujúce pocity smútku a zároveň nezrozumiteľnej radosti.
V našom živote sa stretávame s bolestnými skúsenosťami, tým sa nevyhneme. Na druhej strane však hrdo stojí radosť, ktorá žalosť - svoju protipólnu súperkyňu rozhodne predčí. Je však iba na nás, či sa úzkosti poddáme a nepokúsime sa vymaniť z pevného stisku jarma, ktoré nás postretlo a nenávratne zablúdime v labyrinte vlastného zúfania. Vždy však máme aj inú možnosť - chytiť za ruku nádej, ktorá nám ponúka radostný pohľad na úsvit nového dňa.
