Kráčala ulicou, ktorú objímalo temno noci.
Nešla rýchlo, ani pomaly. A hoci
jej kroky nemali presný cieľ,
hoci neurčila si žiaden smer,
kráčala rozhodne a isto.
V hlave mala hmlisto -
myslela na všetko a zrazu na nič.
U iných prinieslo by skazu myslenie nekonkrétne - bez výsledku
a vôbec otvorenej snahy zbaviť ružu tŕňov,
ktorými osud drahý chce osladiť púť
života každému tvorovi kráčajúcemu nikam.
Ako ona. Skrachovaná existencia v očiach sveta.
Nemá nič, len chaotickú spleť myšlienok,
čo jej komplikujú každý deň.
Kvapka viery v oceáne lží -
že skazený výtvor transcendentnej skutočnosti
môže byť lepší, ak sa slzy nádeje
spoja v jedno. Nádej bohémov.
Papier a pero - prostredníci citov.
Len škoda, že tým plytčinám je to jedno.
Nechápu.
Plytké duše, plytkosť bez duše,
pretvárka a úškrn, výraz Venuše,
okolo vidí len klaunský look, vie, že
je ich celý húf - sú v prevahe.
Beznádej v globále? Nečudo...
No ona má svoj malý priestor,
nie je tou prázdnou obludou.
Papier a pero - prostredníci citov.
Jediní svedkovia jej odkazu viery.
Kopance? Zvykla si...
Nový dych, nová nádej,
ďalší vzdych a výsmech šašov -
trpká príchuť bohémstva.
Quo vadis?
Kráčala ulicou, ktorú objímalo temno noci.
Na oblohe však objavia sa hviezdy
i keď má ich čierna kňažka v moci.
naissance
