Už nie je tým, ktorého poznala.
Prázdne oči, slabosť ho dostala.
Bezmocnosť v duchu, už nemá viac síl,
živelný pocit ho dávno opustil.
Pohľad na mŕtvu tvár živého
do pamäti nechtiac starostlivo sa jej vryl.
Bledá tvár od bolesti skrivená,
nevie mu pomôcť, je stratená.
Slnečné lúče nežne hladia ho,
leží tak pokojne, no príliš meravo.
Vidí, že trpí a trpí s ním,
cíti, čo cíti a žeravo
spaľuje ju pocitom výrazným
hnev nad života nezmyslom.
V čom spočíva urgentnosť
nájsť si obeť výberom,
čo poznačila náhoda
kradmo blúdiac nad miestom,
kde kruto spočinul jej chladný prst?
Skrz krádež duše z tela
vnáša zmenu do údov.
Dokonalosť rázne strela
zamiešaním osudov.
Ona tam teraz ticho stojí zarmútená,
stopy od sĺz ma na lícach.
Preňho však ľútosť sa prehre rovná.
Vie, že blízko je chvíľa vznešená,
no nevzbudzuje to v ňom strach.
Keď bozk smrti na perách
spočinie mu, je to znak,
že duša nasadne na rýchly vlak,
čo uháňa do raja,
kde sloboda opája.
Pri predstave na tú slasť
sa hruď poslednýkrát nadvihla.
Skončila sa tela strasť po hlbokom výdychu
a čierna kňažka zase raz zavrie knihu distichu.
Duch voľný, telo studené,
ona má srdce zlomené.
Len nežný plač je spoločník,
pri tápaní v pamäti.
Hoc číry je ako dážď,
priateľa jej nevráti.
naissance
