Autorka je vedúca redaktorka publicistiky časopisov Eva a Madam Eva. Zoznam autorových rubrík: WéCé verejné
Keď som bola malá, rozšírila sa po celej republike fáma, že sa už nesmie čúrať do bazéna, lebo vyvinuli špeciálnu chemikáliu, ktorá páchateľa usvedčí, mimoriadne rafinovaným spôsobom. Sfarbí totiž moč na tmavomodro (potom som počula verziu s červenou a zelenou) a táto čiara sa bude potupne ťahať za previnilcom, až kým ho demonštratívne nevyvedú z bazéna.
Isteže ma trápi situácia ohľadom gastráčov. Aj Fico, Harabin, a nový cestný zákon ma trápia. Ale postavila som sa na do šíku hliadky, ktorá zisťuje ( a potvrdzuje) masaker na slovenských verejných toaletách a tento doslova rukolapný problém ma trápi viac. Jemná alegória, ktorá sa bez akejkoľvek mojej snahy črtá medzi jedným a druhým, inak nie je na zahodenie.
A teda ak niekto, tak Nohavica vie o pitnom režime svoje. Lenže tam, kde sa stretne v lete veľa dobrých ľudí a muziky sa vypije veľa. Jedného i druhého.
Neviem ako vy, ale môj osobný rekord, koľko som vydržala neísť na žiadnu potrebu, ani len najsamnajmenšiu, je 33 hodín. Bolo to takto. V období keď som veľa cestovala, sme s kamarátkou nastúpili na vlak medzi bodom A a bodom B. V Indii.
Jasné, že som si predstavovala, že raz budem blogovať zo vzletnejších dôvodov. Kvôli svetovému mieru napríklad. Kvôli láske. Nekontrolovanému výlovu rýb. Keďže však riešenie skutočne vzletných otázok zaberá v živote pracujúcej slobodnej matky cirka percento a zvyšok je nekompromisne prízemný, zalovila som v pragmatickejších vodách. Samozrejme, mohla by som hrať chrumkavú a tváriť sa že na WC nechodím. Respektíve chodiť tam ďalej, ale nepísať o tom. Lenže od istého času, vlastne úplne presne od momentu, keď moja dcéra zamietla šerbel ako nevyhovujúcu alternatívu pre jej ďalšie dôstojné napredovanie, sa mimodomovské záchody stali pevnou súčasťou môjho vesmíru. A ich slovenský štandard bohužiaľ plnohodnotným námetom na celonárodnú diskusiu.
