Kráčam z Úradu práce... popritom premýšľam, čo potrebujem kúpiť a vybaviť....Samozrejme, sledujem ruch okolo seba a chodník, ktorým prechádzam takmer každý deň.Zrazu, podľa zvukov, identifikujem auto, ktoré si to strihlo z cesty popred mňa a pokračovalo do brány. Prekvapený, no hlavne vystrašený, som si zahundral „Všímavosť moja neopúšťaj ma!“ Pokračujem ďalej a na chodníku narazím do iného auta. Idem ho obísť zľava, no zisťujem, že by som musel vkročiť na vozovku, čo nie je až také bezpečné, tak sa vrátim, že ho obídem z pravej strany, ale pán za volantom sa v tej chvíli rozhodol, že bude cúvať. Len-len že som vytiahol palicu spod kolesa a kričím: „To fakt musíte byť všade? Už aj na chodníku?“ V tom sa za mojím chrbtom ozve ženský hlas a informuje ma, že predo mnou je auto a že cúva. Poďakoval som dotyčnej pani a vravím jej, že situáciu registrujem. Ešte som opätovne dodal, že tie autá sú už úplne všade. Pani mi opäť kontruje, že tadiaľ prechádza. Ja že ok, ale po chodníku?!?!
Úplne mi tieto dve situácie vyrazili dych a rozladili ma, no hovorím si: „Palino, kľud, nestojí to za to rozčuľovanie“. Áno, nestojí, no potom vám príde na rozum mnoho ďalších nebezpečných situácií. Tí ľudia konajú absolútne nezodpovedne a napokon to často aj tak zvalia na slepca. Lenže, naozaj je taký veľký problém počkať, kým ten slepec s bielou palicou prejde? Alebo, ak už vychádza z brány a stojí s autom na chodníku, má x spätných zrkadiel, nemôže vystúpiť z auta, alebo aspoň stiahnuť okno, vystrčiť hlavu a upozorniť ma, že bude cúvať??? A do toho všetkého ešte pani, ktorá všetko vie, všetko videla a kde nebola, o tom vie najviac...
Kráčal som ďalej, snažil som sa upokojiť svoje emócie, prešiel som ešte jednu odbočku a zrazu ma chytí niekto za ľavý lakeť. „Kam idete? Pomôžem vám“? oslovila ma staršia pani, tipoval by som, že mala určite cez sedemdesiat. Ja jej na to: „Nie pani, ďakujem. Prajem krásny deň.“ Taktiež mi zapriala a moje myšlienkové pochody boli hneď oveľa pozitívnejšie.
Keď som v roku 2011 začal bývať v Bratislave, častokrát som sa stretával s kamošmi - Jankou, Dušankou, Miškom, Marošom, Peťom a mnohými ďalšími. S Jankou, ktorá mala celkom slušné zvyšky zraku som sa stretával asi najčastejšie, pričom sme preberali naozaj všeličo. Opakovane sa zaujímala, či mi ľudia často pomáhajú. Trochu som sa zamyslel. Áno, môžem povedať, že či už v Bratislave, alebo doma na Liptove, ľudia mi často pomoc ponúkajú, no potom sa stanú aj nepríjemné, ba dokonca až neuveriteľne šokujúce situácie. Vnímam to celé teda ako takú rovnováhu. Neexistuje deň, počas ktorého zažívam len pozitívne veci, ale ono je to tak aj naopak. Takže po tejto krátkej úvahe, moja odpoveď znela: „Janka, je to stále jedna k jednej“. Jednoducho, musíme byť asi vzájomne viac všímavý, alebo niekedy, z hľadiska bezpečnosti, radšej aj za tých druhých.
Život je naozaj pestrý.
