Na letisku sme sa celkom rýchlo zorientovali. Mali sme zaregistrovanú aj asistenciu, tak sme si to hneď šli pre istotu na informácie overiť. Po krátkom rozhovore a overení našej totožnosti nám všetko potvrdili, šli sme si teda spokojne sadnúť na sedadlá a trochu sa občerstviť. Približne hodinku pred odletom nášho lietadla nás už hľadal pán, ktorý nám až k rampe pred lietadlom pomohol. Bol naozaj milý a veľmi zhovorčivý, stihol nám porozprávať rôzne zážitky. Rovnako nás informoval aj o meškaní nášho lietadla, no ubezpečil nás, že v Mníchove v pohode prestup stíhame a meškanie určite dobehneme. V lietadle sme sa pohodlne usadili a po nastúpení a usadení všetkých pasažierov sme odštartovali na prvú etapu našej cesty - do Mníchova. Let trval takmer 45 minút, bol bezproblémový a ako aj náš asistent spomínal, meškanie sme dobehli.
V Mníchove to už bolo trochu inak, letisko oveľa väčšie, noblesnejšie, aj značenie výborné. Julka sa dobre a rýchlo zorientovala, takže sme bezpečne kráčali za ňou. Keďže cesta viedla zrazu dolu schodmi, bolo mi to divné, no Katarínka ma ubezpečila, vraj niečo podobné zažila už v Londýne. Podobnosť bola v tom, že schody vlastne viedli do metra, kde sa bolo potrebné zviesť len jednu zastávku. Tu sme sa už len vyviezli eskalátormi a po pár metroch sme už boli pred ďalšou letiskovou kontrolou. Tento spôsob presunu je výrazne rýchlejší a jednoduchší, takže sme dosť ušetrili čas. Na mníchovskom letisku sme sa tiež automaticky pýtali na asistenciu, ktorú sme mali tiež objednanú, no tu to akosi nemalo tú správnu odozvu. Na informáciach nám pani jednoducho povedala, že máme iba čakať. Tak sme čakali. Najprv to bolo v pohode, no čím menej času do odletu zostávalo, tým v nás čoraz viacej stúpalo aj napätie. Čakanie sme využili na občerstvenie a toalety. No keď zrazu vyhlásili nástup pre prvú triedu, spozorneli sme. Asistenti síce odviezli niekoľkých zdravotne postihnutých pasažierov na invalidných vozíkoch, no nás sa stále nikto neujímal. Nakoniec sme sa rozhodli a vyrazili sme sami. Pani sa nás síce pýtala, či predsa len nepočkáme na asistenciu, no my sme povedali, že nie a s Julkou v čele sme úspešne dorazili až na svoje miesta. V pohode sme sa usadili, pričom každý si povyťahoval niečo na vyplnenie času – mobil, prehrávače s hudbou, či audioknihami a ja samozrejme braillovú knihu. Pred štartom sme si v telefónoch nastavili letecký režim a keď už bolo lietadlo plné z reproduktorov sa začali ozývať informácie k bezpečnostným pokynom, trvaní letu, občerstvení atď. Počas 9 hodinového letu sme mali možnosť občerstviť sa kávičkou, či chutným obedom, no a na šťastný dolet sme si s Katarínkou symbolicky priťukli aj pohárom Whisky s ľadom a tonikom. Let do Washingtonu prebehol bez najmenších problémov a v bezpečí a zdraví sme pristáli na obrovskom letisku.
Pri vystupovaní z lietadla sme si museli trochu počkať. Keďže lietadlo bolo dosť veľké, podľa zistených informácií bola kapacita takmer 500 pasažierov a my sme sedeli v zadnej časti, trvalo nejakú chvíľu, kým všetci pred nami vystúpili. Keď sme vystúpili, neďaleko už stála mladá pani a pri nej viacerí pomocníci so štvorkolesovými vozíkmi. Katarínka sa hneď opýtala na asistenciu, ktorú sme mali opäť zarezervovanú. Pani nám vysvetlila, že si máme sadnúť do vozíkov a môžeme ísť. Bolo to pre nás trochu neobvyklé, no tu to jednoducho tak funguje. S Katarínkou a deťmi sme teda nasadli a šli ku ďalšej kontrole. Opäť sme vystáli dlhý rad, no nakoniec po niekoľkých desiatkach minút sme sa dočkali a predstúpili sme pred ľudí, ktorí nás začali bombardovať otázkami. Každého z nás sa niečo opýtali, ak sa im odpoveď niektorého z nás nepozdávala, dali nám ďalšiu. Mňa sa veľa nevypytovali, niečo viac sa pýtali najmladšieho Jožka, no vďaka super angličtine Katarínky a Julky sa nám úspešne podarilo všetkým prejsť aj touto poslednou kontrolou. Asistenti nás odviezli ešte ku pásu s batožinami. Tu sme už nečakali dlho, v podstate tam bola skoro už len naša. Po jej vyzdvihnutí sme sa premiestnili už len k východu, kde nás čakal priateľ Michael. Naše pocity z letísk a ich služieb boli rôzne. Nelietame často, no na každom jednom letisku to bolo iné. Na viedenskom Schwechate boli pracovníci veľmi ústretoví, flexibilní, empatickí a samotný asistent veľmi milý a ochotný. Na mníchovskom letisku boli zamestnanci viac rezervovaní, a tak trochu nekoordinovaní, oveľa menej komunikatívni a mne osobne prišli až chladní. Asi sme len čakali od služieb na tomto letisku trochu viac. Podľa mňa boli naše očakávania celkom opodstatnené, keďže mníchovské letisko je oveľa väčšie, na prvý pohľad na vyššej úrovni, takže sme aj služby čakali kvalitnejšie, alebo aspoň minimálne tak dobré ako vo Viedni. Ktovie, ako by to dopadlo, ak by sme na tú asistenciu v Mníchove čakali ďalej.
Washingtonské letisko a jeho služby nás prekvapili asi najviac. Priateľkine deti si všimli, že nie len nás, ale aj mnohých ďalších, pracovníci usadili do vozíkov a týmto spôsobom ich premiestňovali ku kontrole a pásu s batožinou. Nehovorím, že sme mali byť uprednostnení, no celkový priebeh bol veľmi zdĺhavý a pomalý. Spôsob, akým nás prevážali, bol teda aspoň pre mňa a moju priateľku dosť ponižujúci, aj keď to vyzerá, že tento spôsob majú odskúšaný a je pre nich z viacerých hľadísk určite praktický.
