Pekné ľudské slovo

Písmo: A- | A+

Konečne opäť cestujem vlakom. Asi po troch zastávkach prišla pani sprievodkyňa a opýtala sa: „Pristupovali?“

Dal som jej lístok, ukázal kartičku a opýtal som sa: „Prosím Vás, tí s tým presso vozíčkom po vlaku nechodia?“ Pani sa ku mne naklonila a milo a ľudsky mi povedala, že nie, ani nevie kedy budú a či vlastne budú chodiť. Neviem ani kedy sprevádzkujú a do súpravy zapoja reštauračné vozne. Poďakoval som a pani šla ďalej.

Možno si hovoríte, že píšem o banálnom a bežnom stretnutí , no mám naozaj veľa rôznych zážitkov a príhod, a to naozaj aj pri jednoduchých situáciách. Podotknem, som nevidiaci, no na situácií to nič nemení.

Veľakrát sa mi stalo, že iba podľa zvuku sprievodcovej pečiatky som zistil, že práve prichádza. Keď som sa inokedy pýtal pána sprievodcu, či chodí pán s vozíčkom a občerstvením, tak mi úsečne odpovedal, že nevie a nezaujíma ho to. Ok, beriem to ,nie je to jeho náplňou práce, no pán mi mohol len slušne odpovedať, že nevie.

Ďalšia situácia bola tiež zaujímavá, keď som v Trnave prestupoval na osobný vlak. Keď som už sedel na sedadle, prišla ku mne pani sprievodkyňa a spýtala sa ma, že či idem do Svätého Jura. Ja, že áno a trochu som to odľahčil, či to je na mne vidieť;)...že ako to viete??? Ona na to, že jej to povedal mladík, ktorého som ja predtým oslovil na peróne, keď som sa ho pýtal, či tu stojí osobák do Blavy. Len by som podotkol, nebojte sa nás opýtať, my len nevidíme a keď sa pýtame, radi by sme dostali odpoveď na otázku. Ak na vlakovej stanici stojí človek s bielou palicou a nie je pri ňom žiadny sprievodca alebo priateľ, asi sa tam nejako dostal a keďže tam už je, tak je veľmi pravdepodobne zvyknutý na samostatné cestovanie.

Dávnejšie som cestoval zo západu ku spolužiakovi na Oravu. Vedel som, že musím v Kraľovanoch prestúpiť, no nevedel som, koľko času mám na prestup. Opýtal som sa teda pani sprievodkyne, no to som asi nemal robiť, lebo pani sprievodkyňa ma surovo odpinkala, že to nie je jej náplňou práce, že si to mám zistiť cez kamošov. Stalo sa to síce už naozaj dávnejšie, no je to nepríjemná skúsenosť, zvlášť, keď nemáte dáta na mobile. Tiež sa mi párkrát stalo, že podľa približujúcich sa klopkajúcich krokov som zaregistroval človeka a opýtal som sa ho, pre mňa potrebnú otázku, no dotyčný/ná ani len nezastal/a. Samozrejme takáto reakcia mohla byť aj reakciou strachu v tejto pandemickej situácii alebo ma mal človiečik len jednoducho na háku. Zažil som aj pár situácií, kedy prišla do otvoreného či uzavretého kupé pani sprievodkyňa a nič, ani obyčajné beeee, čo už u mojich rodičov vedia aj barance či kozy. Nechcem ani náhodou moralizovať a robiť sa dokonalým človekom, no naozaj stačí tak málo, aby sme sa mali a cítili lepšie. Jednoduchý pozdrav, poďakovanie, či úplne jednoducho, no ľudsky zareagovať a pomôcť druhému. Stále hovorím, dobrým slovom a podanou pomocnou rukou ďalej zájdeme.

V minulosti, keď som ešte pôsobil v Bratislave, zažil som inú situáciu na hlavnej stanici. Bolo to na zastávke pre autobusy a trolejbusy, kde čakali viacerí ľudia, medzi nimi i starší manželský pár. Ako som sa z ich rozprávania dozvedel, boli objednaní do zdravotníckeho zariadenia v Petržalke, no pravdepodobne tam išli prvýkrát, lebo absolútne nevedeli na aký bus majú nastúpiť. Ja som v tom čase zrovna býval neďaleko od toho zariadenia, tak som im povedal, akým číslom tam majú ísť, dokonca aj v akých časoch spomínané autobusy chodia. Poblíž stojaca mladá slečna, ktorá cestovala ku Auparku, vidiac, že spoje poznám, sa tiež zapojila s otázkou do rozhovoru a tak i jej som poradil. Úprimne vám poviem, veľmi ma to potešilo. Aj my nevidiaci vieme podať pomocnú ruku a hneď je život krajší.

Nezabúdajme na to! Len my si vieme urobiť život krajší a nik to za nás nespraví. Takže pracujme na tom, no hlavne začínajme vždy od seba.

Skryť Zatvoriť reklamu