Cestovanie vlakom mám veľmi rád, no keď mi pani za okienkom povedala, že vlak mešká 25 minút, už sa to až tak pozitívne nejavilo, hlavne keď potrebujete stihnúť prestup v Trnave. No hovorím si, nestresuj sa, veď „Bič plieska až na konci“.
Začítal som sa do obľúbenej braillovskej knižky, a tak mi cesta celkom ubiehala. Po istom čase si prisadla aj pani, ktorá ma na starosti balíky, kočíky, bicykle a pod., takže úsek od Žiliny po Trnavu sme trochu pokecali. Pod chvíľou som si sledoval čas, pričom aj s aktuálnym meškaním to vyzeralo, že prípoj stihnem. Predstava bola, hneď po vystúpení z rýchlika niekoho odchytiť a požiadať o pomoc. Stihol som to ešte vo vlaku, kde sa mi ponúkla milá slečna, že má trochu času a určite mi pomôže. Slečna sa hneď zorientovala a už aj sme smerovali na správne nástupište. Dievčina mala na sebe nielen batoh, ale dokonca aj kufor na kolieskach a veru sa popri tom všetkom náklade aj poriadne zadýchala, ale vďaka nej som prestup na osobák stihol. Plán totiž bol, po príchode do Sv. Jura, samozrejme za predpokladu, že stihnem prípoj v Trnave, trafiť do reštaurácie, najesť sa a v čase 14:25h až 14:35h prísť na adresu mojej priateľky. Tam už mal byť syn Jožko, ktorý si plánoval zhodiť doma len veci zo školy a opäť odísť za inými povinnosťami. Takže vzhľadom na nadväznosť udalostí to celé bolo trochu stresujúce. K tomu všetkému som mal už o 17-tej dohodnutý bežecký tréning.
Vo Svätom Jure som, ako zvyčajne, vyšiel zo stanice a odbočil som na cestu vpravo. Tentokrát som sa však nejako začal strácať, keďže som stále registroval len zaparkované autá. Hlava mi to nejak nebrala, nakoľko pred časom tu žiadne parkovisko ešte nebolo. V tom sa za mojím chrbtom ozval detský hlas a opýtal sa: „Potrebujete pomoc?“ Otočil som sa smerom k hlasu a to už prichádzali ku mne dve dievčatá a chlapec vo veku možno desať rokov. Pýtam sa ich: „Do pizzerie Garáž idem správne?“ Vravia, že: „Áno, ale tam už natiahli plot, tak to by ste sa tam tadiaľto nedostali.“ „Ok, tak ak máte čas a pomôžete mi tam trafiť, budem rád“. Chytil som sa drobného chlapca za plece a už aj sme kráčali smerom ku pizzerii. Trochu som ich popritom poinformoval o tom, ako správne viesť nevidiaceho, keďže partička to zobrala priamo jama - nejama, tráva, cesta, takže som viackrát zakopol. No už akokoľvek ma viedli, s vidiacimi to išlo predsa len oveľa rýchlejšie a zrazu sme boli na mieste. Dievčatá sa ma ešte opýtali, či ma majú ísť odprevadiť až dnu, no ja im hovorím, že to už netreba. Vo vnútri som sa usadil, pozerám na hodinky, čas 13:21h bol priam perfektný. Oneskorene mi došlo, že som tých milých pomocníkov mohol pozvať aspoň na kofolu, no môj plán v hlave a „tikajúci“ čas mi akosi zabránili spontánne zareagovať.
Po občerstvení som sa o ďalšom trasovaní mojej cesty pre istotu poradil aj s čašníkom a ako som predpokladal, zvolený smer na moju adresu potvrdil. Držiac sa ľavej vodiacej línie som si teda spokojne kráčal do cieľa. Slniečko pekne hrialo, pofukoval príjemný vetrík. Po ľavej strane som cestou registroval železnicu a prechádzajúce vlaky. Vedel som teda, že kráčam dobrým smerom. Keď sa ľavá línia stratila, trochu som zaváhal. Neďaleko som opäť zaregistroval chlapca, ktorý jazdil na bicykli okolo a telefonoval. Keď stíchol, zavolal som naňho a opýtal sa, či idem dobrým smerom na spomínanú adresu. Milý chlapec prišiel až ku mne a pekne ma odnavigoval. Na lavičky pri železničnej stanici, kadiaľ mal prechádzať priateľkin syn, som dorazil o 14:11h. Medzitým sme si stihli zavolať s Jožkom, ten mi oznámil, že najskôr stíha vlak s príchodom do Sv. Jura o 14:51h. S prehľadom, s úsmevom na tvári a dostatkom času som teda všetko stíhal.
Keďže Jožko prišiel, ako povedal, včas sme spoločne dorazili domov. On o desať minút odišiel a ja som sa v kľude stíhal ešte vybaliť. Do toho sa mi ozval už aj bežecký parťák Edko, vraj stíha tiež všetko v pohode, dohodli sme sa teda, že vyrazíme o niečo skôr, takže o pol piatej sme už aj klusali.
Aj keď cesta bola už od začiatku trochu stresujúca, opäť sa mi potvrdilo, že netreba dopredu robiť predčasné závery, ale s pozitívnym myslením postupovať krôčik po krôčiku a určite to vyjde.
Samozrejme, ani ja nie som dokonalý a veru až spätne som si uvedomil, že v Sv. Jure som sa od stanice mal dať až na druhej odbočke doprava, ale Najvyšší to videl a včas mi poslal pomoc.
Každopádne, aj keď môj časový plán vyšiel tentokrát na jednotku, všetci veľmi dobre vieme, že dosť často to takto nefunguje.
Ostávam tentokrát s pozdravom a prianím, aby všetky vaše cesty boli vždy zavŕšené v zdraví a v bezpečí ste zakaždým dorazili do svojho cieľa.
