Dvojdňový program začínal sobotným ranným „Sprintom“, pokračoval pretekmi pre deti „Kids“, charitatívnym behom „Charity“, nočným pretekom „Night“, 12-hodinovkou Hurricane Heat a končil 10-kilometrovým nedeľným pretekom s 25 prekážkami s názvom „Super“.
Ja som prišiel k tomuto podujatiu doslova ako slepá kura k zrnu a povedal som si: „Prečo nie, veď, čo ma nezabije, to ma posilní.“ Zhruba pred mesiacom a pol ma oslovila moja bývalá pani učiteľka Zuzka zo základnej školy, ktorá sa „Spartana“ zúčastnila už druhýkrát. Mimochodom, pred deviatimi rokmi ju na prechode zvalcoval opitý vodič a svoj život doslova opäť rozbiehala od úplného začiatku. Aj keď mnohé športy už robiť nemôže, stále je to húževnatá a silná žena. V minulosti bola veľmi dobrá lyžiarka, plavkyňa, ale aj cyklistka.
Pomohla mi zaregistrovať sa a pomaly sme začali odrátavať dni do začiatku podujatia.
A zrazu som stál pred vstupom do X-Bionic Sphere. Tam ma už čakal spolužiak Ladislav, spolu sme sa odprezentovali a prevzali si štartovné balíčky. Mali sme trochu času, tak sme sa ešte poprechádzali po areáli a čakali na Zuzanku a ďalších. Lacko ako ostrieľaný spartan mi postupne poopisoval prekážky, ktoré bolo treba prekonať, no nie všetky som si dokázal predstaviť. Po čase sme sa preobliekli a tiež sa stretli s pani učiteľkou Zuzkou, porobili spomienkové foto a šli sa rozcvičiť.
Spartan charity, ktorý sme absolvovali spolu s ďalšími 300 bojovníkmi sa dá prirovnať k preteku „Sprint“, nakoľko vzdialenosť 5 a viac kilometrov spolu s 23 prekážkami je rovnaká, akurát v skupine „Charity“ nemusíte prekonať všetky prekážky. Absolvujete len tie, na ktoré si trúfate.
Keďže nás bolo naozaj veľa, štartovali sme po 50 účastníkov v päť minútových intervaloch od 14:20 hod.
Za veľkého burcovania a povzbudzovania sme o 14:40 hod. vyštartovali aj my.
Začiatok bol pohodový a dá sa povedať, že aj celkom jednoduchý. Prvou prekážkou bolo prekročiť ostnatý drôt v určitej výške. Potom ďalší, natiahnutý vyššie a potom prekážky, na ktoré sa bolo treba vyhupnúť, preložiť nohu a zoskočiť na druhej strane. Po nich bola ďalšia prekážka, no opäť položená vyššie, bola však aj na úchop hrubšia a zložitejšia. Zatiaľ to šlo podľa plánu, potom prišlo konečne osvieženie a nasledovala vodná prekážka. Vodička super, naozaj úžasne osviežujúca. Pár metrov sme sa vo vode brodili po pás, neskôr to pomaly stúpalo, až kým v hlbšej vode bolo treba podplávať prekážku zhruba 20 centimetrov pod hladinou. Následne prišla trochu silová prekážka – bolo potrebné vyhodiť si 27 kilové vrecko piesku na plece alebo na krk a preniesť ho z bodu A do bodu B, behom alebo chôdzou, zhruba 200 metrov. Samozrejme, bolo potrebné zvládnuť aj výstup a zostup po schodoch...prekážka zvládnutá, ideme ďalej. Pred nami sa v interiéri objavila stena, na ktorej boli umiestnené výstupky zhruba 30 cm nad zemou a hore vo výške vystretých rúk. Po týchto výstupkoch sa bolo potrebné premiestniť niekoľko metrov. Museli sme vyzerať asi ako pavúky na sieti, opatrne sme sa premiestňovali smerom doprava. Stena nebola úplne rovná, no zvládli sme to. Potom nám do cesty prišlo „črievko“, teda aspoň tak mi to Lacko opísal. Črievko bolo zhruba 2 metre dlhé a približne 50 cm široké. Bolo naplnené vodou a malo aj poriadnu váhu. Mojou úlohou bolo uchopiť ho za jednu stranu, postupne ho dvíhať a napokon prevaliť. Potom to isté z druhej strany. Aj túto úlohu sme zvládli. A hor sa medzi plazy. Nasledovala disciplína - plaziť sa popod ostnatý drôt. Úsek bol dlhý zhruba 30 metrov, šlo nám to veľmi dobre až na krátku zápchu, no po chvíli sa to pohlo a poriadne opieskovaní sme v zdraví vyšli spod drôtov.
No potom prišla prekážka, pre mňa neprekonateľná. Bolo potrebné sa vyšplhať po lane do výšky 6 metrov, na vrchu zazvoniť a zliezť dolu.
Ok, bežíme ďalej a pred nami ďalšie lano a na druhej strane závažie. Išlo o kladkový systém, pričom úlohou bolo vytiahnuť závažie hore a následne ho pomaly spustiť na zem. Silové úlohy pokračovali, až sme prišli ku veľkej guli, ktorú si bolo treba dobre uchytiť a preniesť ju z bodu A do bodu B. Bola celkom ťažká, takže nájsť spôsob uchytenia a zdvihnutia chvíľu trvalo, no aj túto prekážku sme zvládli.
A potom opäť niečo nad moje sily. Bola to konštrukcia, na ktorú bolo potrebné vyskočiť a rukami uchytiť rúru nad mojou hlavou. Tých tyčí bolo predo mnou asi 12 a úlohou bolo prerúčkovať vlastne akoby vodorovne položený rebrík. Jeden úchop, druhý, no potom prišiel tretí a ja som rukou mávol do prázdna. To preto, lebo vzdialenosti medzi tyčami neboli rovnaké. A ešte som pozabudol na úlohu - hod oštepom. Smer bol dobrý, no razancia málo silná, takže oštep nedoletel do terča.
Následne sa predo mnou objavila šikmá strecha a na nej pohodené lano, ktoré bolo na vrchu uviazané. Úlohou bolo s pomocou lana vyjsť na vrchol strechy a z druhej strany zliezť po rebríku dolu. To bola lahôdka. A opäť prekážka na lane. Mnohí to určite poznáte zo základnej školy. Asi vo výške 160 cm bolo natiahnuté lano, na ktoré bolo potrebné sa zavesiť a pomocou rúk a nôh sa premiestniť po ňom zhruba 15 metrov. Zo začiatku to bolo trochu ťažšie, no len do chvíle, kým som nezačal prekladať aj nohy a to už išlo super.
Pred nami opäť ťažká a absolútne neprekonateľná prekážka. Tiež konštrukcia, pričom vo výške vystretých rúk nad hlavou boli kruhy a po nich sa bolo potrebné prerúčkovať na druhú stranu. Už samotné rúčkovanie s mojou vlastnou váhou je veľmi ťažké, no ako bonus - tie kruhy neboli pevné, ale hýbali sa, takže opäť ďalšia mínuska.
Lacko mi opisoval ďalšiu prekážku, ktorou bolo prekonanie strechy. Aby ste tomu rozumeli, strecha bola sedlová, teda presne v tvare písmena A a bola zo siete. Mojou úlohou bolo po sieti vyjsť hore a z druhej strany ju zase zísť. To bola chuťovka. Do úlohy pavúčikov sme sa celkom vžili a vychutnali si to. Pred cieľom bolo potrebné ešte prekonať malú vodnú prekážku, následne ohňovú a opäť vodnú. To sme tiež prekonali a po pár metroch sme dorazili do cieľa.
Prekážky nasledovali zhruba v poradí, ako som ich aj opísal. Niektoré, cez ktoré občas trasa viedla, boli aj v exteriéri, napr. konské stajne.
V cieli, už aj s medailami na krku, sme sa občerstvili banánom a tiež sme doplnili pitný režim. Postavili sme sa medzi mnohých ďalších, ktorí dorazili až do cieľa a fanúšikov, pričom spoločne sme povzbudzovali bojovníkov, ktorí ešte postupne dobiehali.
Srdečne gratulujem všetkým zúčastneným, mnohí sa prekonávali a podali obdivuhodné výkony. Ako nevidiaci účastník som tam nebol sám, „Spartan charity“ sa zúčastnila aj nevidiaca pani Libuška, ktorá bude mať o nejaký rôčik 90-ku. Doprovod jej robili dcéry dvojičky a naozaj to pekne zvládli. Pani učiteľka Zuzka tiež zabojovala a v cieli sa pochválila, že zvládla 15 prekážok, len tak mimochodom minulý rok zvládla len 5, takže super zlepšenie. Podujatia sa zúčastnil aj Maroš, mimochodom športovec, ktorý beháva na jednej nohe a dvoch barliach. Len taká chuťovečka, Maroš sa so zdravými pretekármi zúčastnil ranného „Sprintu a zase pre zmenu - „Charity“ preteku sa zúčastnili desiatky mladých ľudí bez zdravotného handikepu. Samozrejme, každé podujatie má svoju myšlienku a svoj význam.
Veľké ďakujem, organizátori nenechali nič na náhodu a super podujatie zorganizovali na jednotku. Od prezentácie, sociálnych zariadení, ktoré boli na prízemí a bolo ich aj dostatok, štart plus rozcvička a skvelá hudba, ktorá vyburcovala všetkých a všetko okolo, tiež cieľ s best songami. Opäť raz nová skúsenosť a vďaka výbornej atmosfére so super ľuďmi okolo som si to neskutočne užil.
Bezpochyby veľká vďaka pani Zuzke, ktorá ma do toho natiahla a Lackovi, ktorý aj napriek tomu, že mal už jeden pretek za sebou, ďalší ho čakal a ešte jeden mal ísť v nedeľu ráno, venoval mi svoj čas a ochotu a v bezpečí a zdraví ma doviedol do cieľa.
Priatelia, patrí vám obrovská vďaka, teší ma, že vás mám a robíte mi život krajším.
