Uterák
Začal ďalší mesiac, tak som si povedal: „A ideme na to!“ Ráno som sa zbalil a poďho na mestskú plaváreň. V tomto roku som prvý raz a hneď ma prekvapila opäť zvýšená suma za vstup, no chcem plávať, tak neriešim a idem ďalej. Pred vstupom treba dať sprchu, tak som si zavesil uterák na najbližší háčik pri sprche. Medzitým vošli do spŕch nejakí mladíci a tiež si na háčiky zavesili svoje veci. Po sprche si chcem vziať uterák, no na prvom háčiku, na ktorý som si zavesil ten svoj, bol zavesený ruksak, na ďalšom zas iný uterák, na ďalšom tiež.... Tak hovorím: „Chalani, tu na prvý háčik som si zavesil uterák a nie je tam.“ Zhŕkli sa okolo mňa a jeden za druhým hovoria: „Tam nič nebolo.“ Druhý hovorí: „Akej farby ste mali uterák.“ To nemyslíš vážne, aby som si pamätal ešte aj farbu uteráku. Tu na prvom háčiku som mal uterák a rovno pod ním na zemi položený sprchový gél. Chalani boli asi štyria a jeden z nich sa napokon opýtal: „Chalani, ktorý uterák je koho?“ Každý si vzal ten svoj a takto sa nakoniec našiel aj ten môj, no bol asi na piatom háčiku. Nerád obviňujem, no sami to poznáte, dávame si veci na miesta, aby boli ľahko a prakticky nájditeľné a tak to robím aj ja. No nie vždy sa vec aj nájde na tom istom mieste, hlavne ak sú niekde aj vidiaci a nevšimnú si prítomnosť aj nevidiaceho človeka. Pri odchode zo spŕch som sa zaradil na ľavú stranu chodbičky, pokračoval som smerom k bazénu a tu zrazu hop. Jeden z chalanov si už stihol zložiť ruksak aj uterák rovno na zem. Nechýbalo veľa a bol by som veci preletel. O prítomnosti nevidiaceho už vedel, keďže sme chvíľu pred tým už riešili spoločne ten uterák...
Nedorozumenie
S priateľkou sme si vyšli do bufetu pod vlekom nad naším sídliskom. Bolo to ešte v zimnom období, takže všade navôkol kopa snehu, príjemné vŕzganie pod nohami, stále padajúce obrovské vločky, takže romantika ako sa patrí. Prešli sme mostíkom ponad potok, zabočili mierne doprava a po pár krokoch sme otvorili dvere na bufete. Vo vnútri bolo príjemne teplo vďaka praskajúcemu drevu v krbe. Hneď ako sme sa usadili, prišla milá slečna a položila pred nás jedálny a nápojový lístok. Katka pohotovo zareagovala a slečne hovorí: „Tie lístky nám budú asi nanič, pretože môj priateľ nevidí a ja síce niečo vidím, no nedokážem prečítať ponuku. Poprosíme Vás, že by ste nám pomohli.“ „V poriadku“, povedala slečna, vzala lístky a odišla. Katka mi po krátkom čase hovorí: „Pali, ona to asi nepochopila.“ Ja jej na to: „Neboj nič, podľa mňa len odbehla.“ No čím ďalej čas plynul, začínalo mi to byť tiež čudné. Vravím: „Idem za ňou, veď ako si máme vybrať, keď nevieme z čoho.“ Katka opäť: „Ja ti hovorím, že to nepochopila.“ Zrazu sa však objavila pri vedľajšom stole s objednávkou. Keď ju vybavila, otočila sa k nám a opýtala sa: „Tak už ste si vybrali?“ Mali ste vidieť naše výrazy. Opäť sme jej teda vysvetlili, že si nedokážeme prečítať ponuku sami a veľmi by nám pomohlo, ak aby nám ju prečítala. Vtedy už nastal „aha“ moment a musím povedať, slečna bola už len milá, chápavá a až do konca nášho posedenia ochotná nám vo všetkom pomôcť.
Žuvačky
Na železničnej stanici v Liptovskom Mikuláši sme si s priateľkou kúpili cestovné lístky. Keďže ja som si chcel kúpiť ešte žuvačky, zastavili sme sa aj pri jednom stánku priamo v priestoroch staničnej budovy. Postavil som sa pred okienko a hovorím: „Prosím Vás, aké máte žuvačky?“ Pani hovorí: „Tu sú za sklom a ťuká do skla, aby som sa tam pozrel. Ja jej hovorím: „Pani ja nevidím.“ Pani vzápätí na to začala ešte silnejšie ťukať na miesto, kde mala vyložené žuvačky: „Pozrite, tu sú! Tu, tu!“
S odstupom času sa nad týmito situáciami už len pousmejem, no v daných okamihoch mi občas dochádzajú slová a sám uvažujem ako vlastne zareagovať. Často sa na malú chvíľu zaseknem len s pootvorenými ústami ako kapor a nechápem.
No aj toto prináša život.
