Je za nami prvý týždeň školskej karantény a mi rodičia sa modlíme, aby to čím skôr skončilo. Mnohí z nás sú zaťažení povinnosťami v súvislosti s prácou, u niekoho sú už hmatateľné finančné výpadky a niektorým už reálne hrozí strata zamestnania. A v kontexte koronavírusu je viac než pravdepodobné , že v nasledujúcich mesiacoch to asi lepšie ani nebude. O obave z nákazy a prípadnej straty našich najbližších ani nehovorím.
Zo všetkých strán počúvam a aj sám vidím na deťoch, ako učitelia nič nenechali na náhodu a ten prvý týždeň deťom riadne naložili. Zdá sa to byť aj normálne, veď nech deti majú čo robiť. Zamestnajme ich, aby nemali čas rozmýšľať nad hlúposťami. A o tom ani nehovorím, že s učivom je potrebné sa pohnúť ďalej. Čo ma ale zarazilo, že v niektorých prípadoch je to tempo rýchlejšie, ako bolo pred karanténou. Sú rodiny, kde je aspoň jeden rodič doma s deťmi a nie je zriedkavé, že sú doma v domácej karanténe kompletné rodiny. V týchto prípadoch je to celkom fajn, zvláda sa to ľavou zadnou, ale sú rodiny lekárov, zdravotného personálu, vodičov, predavačov, hasičov, policajtov, ktorí nemajú možnosť tráviť toľko času z rodinou a väčšinou týchto rodičov čaká po robote každý deň ďalšia „šichta“ v podobe riešenia domácich úloh. Je to pre mnohých z nás veľká výzva. Nie sme ani my rodičia rovnakí, naša znalostná úroveň je rôzna, metodika výučby pri mnohých učivách a predmetoch je diametrálne odlišná od spôsobu ako sme sa ich učili my.
Neviem si predstaviť, aký to bude mať dopad na niektoré deti, ak tento stav bude trvať mesiace. A to už o marginalizovaných skupinách, komunitách ani nehovorím. Som presvedčený, že ak sa nebude výučba viac zameriavať na interaktivitu a nebudú sa vo väčšej miere využívať online výukové nástroje, ktorých je neúrekom, tak tie vedomostné rozdiely medzi deťmi budú priepastné. Pri stredných a vysokých školách to už taký veľký problém nie je. Tie deti sú už samostatné. Sú schopné si zadeliť čas a vytvoriť si vlastnú koncepciu výuky. Ťažšie to je ale na základných školách. Deti sa stále pýtajú, mnoho vecí im nie je jasných, jednoducho bez interakcie sú stratené.
Spoliehať sa na pomoc od ministerstva školstva zostáva asi iba vtipom, nakoľko v niektorých prípadoch nie sú na školách zabezpečené ani učebnice a pracovné materiály k niektorým predmetom. Finančné prostriedky síce na modernizáciu minuté boli, ale efekt zatiaľ nie je vidieť. Podľa informácií je tých digitálnych materiálov neúrekom, ale akosi ich ešte nikto nevidel ani nepoužíval. O podpore materiálu pre menšiny ani nehovorme. Čo sa týka vzdelávania učiteľov v oblasti online výučby, podľa rozhovorov s pedagógmi je to zatiaľ všetko iba v teoretickej rovine. Takže ako to bolo aj s tými rúškami, bude to aj s online výukou „Urob si sám“. Týmto by som chcel poprosiť učiteľov, skúste nadviazať kontakt s rodičmi, zistite ako sú na tom deti s technickým vybavením. Netreba hneď myslieť na sofistikované profesionálne online riešenia. Stačí v prvej fáze obyčajný smartfón, tablet, notebook. Začnite s obyčajnými skupinovými skype rozhovormi. Deti to vyžadujú a ak s nimi budete komunikovať, oni sa Vám zdôveria s čím majú problém a Vy pedagógovia Ste jediní, ktorí im v tom kompetentne aj vedia pomôcť. Dajte deťom priestor, aby sa s Vami mohli spojiť, ak majú otázky ohľadom učiva. Skúste im vytvoriť videá o novom učive. Nebojte sa tejto výzvy. My rodičia Vám dôverujeme a viem, že to spoločne zvládneme. Držme si palce.
