"Život je sviňa." riekol človek, ktorý o tom vie svoje. Mal plnú pravdu a sama seba sa pýtam, či je to možné.
Toľko vecí mi teraz behá mysľou a ja neviem ako ďalej. Ani neviem kde začať, chcem sa len zbaviť toho všetkého, čo ma ťahá smerom dole. Človek si nevyberá kam sa narodí. Vždy som si vštiepovala myšlienku, že všetko sa deje z určitého dôvodu a že, keď sa zavrú jedne dvere otvoria sa druhé, ale sú chvíle keď o tom pochybujem.
Scizoafektívna porucha- je to priam desivý názov, názov, s ktorým sme sa museli všetci vyrovnať, ale nikomu sa to úplne nepodarilo. "Mať tak tvoje problémy." odznelo pred pár hodinami.
Ľudia väčšinou dávajú na prvý dojem, už to tak vyzerá. Otázne je, prečo sa nikto nepozrie za ten vysoký múr, prečo sa všetci uspokoja s povrchným riešením všetkého vo svojom živote. Tolerancia a nejaký ten pud sebazáchovy, ktorý by im prikázal držať jazyk za zubami a neubližovať, im skrátka chýba a potom to končí slovami. "Aha! Pozri sa ako vyzerá........"
Že niekto má aj iné problémy než si správne zladiť oblečenie, to sa v predstave dokonalého dievčatka nepripúšťa.
Možno to nedáva zmysel, ale i chaos má svoju logiku a všetci máme svojich démonov a zvádzame naše súkromné vojny.
Asi sa nikdy nedozviem, čo sa skrýva za tým sklenným pohľadom a množstvom liekov, ktorých názov mi nič nevraví. Čo to znamená, keď sa povie schizoafektívna porucha. Možno to niekto vysloví automaticky pri prednáške, rutinne, s bolesťou alebo so strachom. Hovorí to zafarbenie niečo o tom ako to dokáže zmeniť život niekoľkých ľudí?
Čo za človeka sa tam ukrýva? Je to niekto, kto si prešiel strašným peklom a mučia ho vlastné spomienky? Alebo osoba, ktorá už nerozlišuje medzi realitou a halucináciami?
Miluje svoje deti, alebo tá nepríčetnosť je z choroby? Byť chápava a tolerantná, pomáhať, poctivo sa učiť a nevzdávať to. Byť tá silná, lebo niet iného východiska, ale ľudia, ja tiež nie som z kameňa!
Je ťažké potlačiť, ten hnev, keď len pretacká okolo, keď vy si idete zodrať kožu. Je ťažké zachovať pokoj, keď si bohvieaké mindráky zase vybíja na svojich deťoch. Je ťažké necítiť bolesť, keď v nemocnici stretávate človeka, ktorého nespoznávate. A je ťažké zadržať slzy a usmievať sa, keĎ ste bezmocní.
Toto všetko je ťažké, ale nie nemožné. Dokazujú to všetko tisícky dojímavých príbehov. Jediná otázka tlači ma na srdci, ako to všetko dokázali?
