Moja rodina z otcovej strany sa totiž síce priznáva ku mne, ale nepriznáva sa k mojim rodičom, predovšetkým k môjmu otcovi.
Keď som teda prišla volať na svadbu svojho strýka ( otcovho mladšieho brata ) s manželkou a ich dcéru odchádzala som od nich s veľkým plačom a otrasne červenými očami. Dostala som totiž vynadané za veci, ktoré keď sa stali som mala osem rokov. Proste celý čas sme sa rozprávali - teda oni kričali a hovorili svoje staré "boľačky" spred 15 rokov, ktoré nedokázali stále odpustiť. A tak škodia len sami sebe.
Viem a uvedomujem si, že chyba je určite na obidvoch stránach, ale veď ja som len chcela pozvať na svadbu, a poprosiť či mi strýko príde za svedka.
Samozrejme, že na moju svadbu neprídu a nepríde mi ani strýko za svedka. Vraj prídu, len na liturgiu do chrámu a čosi prinesú. No mne netreba ich dary. Ja som len chcela mať na svadbe svoju rodinu, ktorú napriek všetkému mám stále rada a tiež moju sesternicu a zároveň moje krsniatko.
No nakoniec som sa dozvedela hrozné veci, vraj ľutujú, že som ich dcére krstná mama a atď.
Mnohé slová mojej tety ma hlboko ranili, vraj ma ľutujú, že som si to teraz zlízla sama aj za svojich rodičov, ale nebolo to vidieť ani trochu, ani vtedy, keď som musela ísť do kúpelne to celé so slzami v očiach predýchať.
Bolo to hrozné! No aspoň si vyliali srdce a teraz si vyliavam srdce ja, aspoň čiastočne. Ale chvalabohu už to prebolelo už je to všetko za mnou.
Tam je proste nejaký hlboký rodinný problém, ktorý ja ani celý nepoznám, ale ja to nechcem riešiť, lebo už som raz chcela a nešlo to. Ja som bezmocná. Môžem sa len modliť. Jediné riešenie vidím len v tom, ak obidve strany v sebe nájdu pokoru a odpustenie pre toho druhého, potom by to bolo dobré, ale neviem či sa to niekedy stane, lebo na oboch stranách sú komplikované povahy.
Jedine Bohu je všetko môžné. A tak len k nemu upriem svoj zrak. Ježišku pomôž, prosím.
