Jeseň je nádherná, a to nielen tým, že má pre nás všetkých vždy v zásuvke pripravených toľko farieb, ale aj svojou typickou vôňou. Napríklad mám veľmi rada vôňu chryzanténou, voňu čerstvých, zrelých jabĺk a tiež hrozna. Zbozňujem jesenné prechádzky po prírode a šušťanie lístia pod nohami.
Keď sa ráno prebudím a vonku je hmla a vo vzduchu cítiť sychravosť. A poobede? To už vykukuje krásne jesenné, zubaté slniečko a poletuje dlhá, predlhá pavučinka a ja len dúfam, že sa do nej nezamotám. Veď aké krásne je babie leto.
S príchodom jesene sa mi aj vždy vynoria spomienky na Otca Goriota, ktorého som čítala ako povinné čítanie. Pamätám sa, že keď som prečítala prvé stránky tejto knihy bola som unudená a vôbec mi to nepripadalo zaujímavé. No musela som čítať a tak som čítala ďalej. Vždy som tu knihu so sebou nosila, kamkoľvek som išla. Až nakoniec som si ju strašne obľúbila. Ten príbeh ma jednoducho dostal, ani neviem čím, ale zrazu som chápala otca Goriota, úplne som sa vžila do celého deja a ľutovala tohto starčeka, ktorý doteraz ostal v mojich spomienkach.
Jeseň je podľa mňa plná nostalgie a akéhosi smútku. V tento čas si ucievame aj svojich zosnulých a pamiatku všetkých svätých a tak aspoň v tento čas ožívajú naše cintoríny v žiari krásnych sviec. Z polí sa pozberá všetka úroda a pôdu pripravujeme na dlhý zimný odpočinok. No a zo sudov povyberáme kyslú kapustu, aby sme si v týchto sychravých a už chladnejších dňoch vychnali z tela všetky zlé vírusy a baktérie.
Možno nie pre všetkých je jeseň tak príjemná ako je napríklad leto. No ak by tu jeseň nebola, tak niečo veľmi krásne by tu nebolo - vôňa jesene.