Pamätám si ako som s mojím dedkom išla vždy každý večer nakŕmiť prasiatka v našom chlieve a potom sme už utekali na večerníček, ktorý som samozrejme musela vidieť. A tak som si rýchlo sadla k televízoru ( už farebnému ) a tam sa najprv objavila pani hlásateľka, ktorá ohlásila večerníček.
Veľmi sa mi páčila táto práca. Páčilo sa mi na tej práci úplne všetko. Ako pekne sedela, ako bola upravená a ako pekne rozprávala. Presne taká som chcela byť aj ja. Tak som teda začala na druhý deň poctivo trénovať. Zobrala som si do ruky televízny program, pekne som si sadla a začala som podľa neho pekne rozprávať. Hovorila som aký film, seriál či relácia v danej hodine bude ísť a nezabudla som ku každému pridať nejaký pekný, zaujímavý, ale stručný komentár.
No proste pripadala som si ako rodená hlásateľka. Tak som trénovala ešte niekoľkokrát a čakala som už vlastne len na to, kým budem veľká a budem konečne naozajstná hlásateľka v televízii.
Tento sen ma držal naozaj dlho. Až do chvíle, kým hlásateľky prestali byť moderné. V televízii už nakoniec úplne vymizli a boli už len moderátorky. Bolo mi za nimi smutno. Aj keď vtedy aj moderátorky boli celkom fajn, nikdy nikto nenahradí prácu hlásateľky.
Táto práca však už zrejme navždy ostáva minulosti a v našich spomienkach. A tak sa s hlásateľkami rozplynul aj môj sen byť raz hlásateľkou. Možno by mi to nakoniec aj tak nikdy nevyšlo, ale sen to bol pekný.
