Konal sa vďaka spolupráci bystrického Divadla z Pasáže a pražského divadla Archa. Bol to festival so sociálnym podtónom, ktorý sa venoval otázkam a problémom marginalizovaných skupín. Archa pracuje s emigrantmi, Divadlo z Pasáže s postihnutými ľuďmi, ktorým poskytuje terapiu divadlom a takýmto spôsobom sa ich snaží integrovať do našej spoločnosti. Do spoločnosti, ktorá je ešte stále príliš konzervatívna a na ľudí, ktorí sa čo i len trochu odlišujú od priemeru sa pozerá divne. Mladá generácia to myslím už vníma trochu inak. Teda aspoň ľudia, v ktorých okruhu sa pohybujem. Som veľmi šťastná, že sa zorganizovala táto udalosť, ktorá bojuje proti diskriminácii prostredníctvom umenia.
Keďže študujem v Bratislave, podarilo sa mi absolvovať len jeden deň festivalu, a to sobotu, 2.10. Začala som workshopom týkajúcim sa bezdomovedstva. Viedla ho sympatická mladá baba, ktorá v jednom pražskom združení pomáha ľuďom bez domova. Workshop začal uvažovaním o tom, čo pre nás znamená pojem 'domov'. Mali sme si nájsť v miestnosti miesto, kde by sme sa cítili ako doma a zaujať polohu, v ktorej by sme sa cítili príjemne. Potom sme vytvorili skupinku s ľuďmi, ktorých vyjadrenie toho, čo je pre nich domovom nám bolo sympatické. Tak som sa ocitla s dvoma dievčatami a jedným chalanom. Za úlohu sme mali diskutovať práve o tom, čo pre nás znamená domov a kde sa cítime ako doma. Nie je pre mňa bežné otvárať sa neznámym ľuďom, ale táto téma je momentálne pre mňa dosť aktuálna. Uvažujem o tom, kde je môj domov a či nie som na nesprávnom mieste...pretože všetko, všetko ma to ťahá tam, kde som bola tento rok tri mesiace dokonale šťastná. No či už zo strachu alebo z nejakej tej racionálnosti zotrvávam tu. A tak v mojom psychicky ťažkom období mi snáď aspoň trochu pomohlo práve toto stretnutie. Myslím, že postupne prichádzam na to, že naozaj pomáha vyrozprávať sa zo svojich pocitov. Krásne bolo, že aj keď tých ľudí už možno nikdy neuvidím, všetci sa o mňa úprimne zaujímali a všetci sme cítili obrovský pocit spolupatričnosti.
Nasledovala scénka, ktorú som vytvorila s človekom, ktorého som si vybrala podľa hmatu. So zatvorenými očami a s jednou rukou vystretou pred seba sme sa postavili do kruhu a hľadali sme ruku, ktorá by nám 'sedela'. S dievčinou, ktorá mala byť mojou spriaznenou osobou sme krátkou etudou reagovali na ótazku: 'Aké sú podľa vás dôvody bezdomovedstva?'
Kvôli časovej núdzi sa workshop musel skončiť skôr ako som cítila, že by ten koniec mal prísť. Nikomu sa odísť ešte nechcelo, no mali sme zažiť ešte veľa silných vecí.
Presunuli sme sa na námestie, kde som konečne na vlastné oči videla a na vlastné uši počula toľko mojimi priateľkami ospevovanú kapelu All Star Refjúdží Band. A už viem, prečo ich tak milujú! Ich hudba je zmesou hádam všetkých žánrov, ktoré si len viete predstaviť. Členovia kapely sú rôznych národností, rôznych vierovyznaní a rôznych politických presvedčení. Napriek tomu sa dokázali spojiť, aby rozdávali radosť. Nie, nie je to len klišoidná fráza. Všetci, ktorí sme stáli na tom námesti sme mali na tvárach širočizné úsmevy a tá hudba a rytmus dostali veru všetky vekové generácie. Vrcholom bolo, keď sa tam objavili ešte macedónski herci, ktorí ešte viac roztancovali už aj tak dosť roztancovaný dav. Celým telom mi prúdil ten najdokonalejší pocit šťastia, keď sme sa všetci chytili za ruky a do kruhu sme tancovali a skákali pred pódiom.
Koniec ich koncertu nám sposobil nemalú psychickú ujmu, no náladu nám zdvihlo vedomie, že ich uvidíme ešte večer v Dome kultúry. Trošku som sa posilnila kávou a rozhovorom s Paulínkou a šup ho na predstavenie rómskeho Teatro Roma zo Skopje.
Dojem to vo mne nechalo zmiešaný. Veľmi výrazná bola jazyková bariéra, macedónsky myslím v tej sále nevedel nik. No napriek tomu to bolo všetko asi skôr o pocitoch a o vyjadrení myšlienok inou formou ako slovami...a tak som potom buď málo vnímavá, alebo nechápavá. Vadilo, že v deji bolo veľmi veľa aspektov a človek nevedel, na čo sa má skôr sústrediť. Tiež som občas bola v pomykove, či to tí herci hrajú miestami zle alebo to tak proste má byť. Výrazným bol pre mňa jedine jeden mladý chalan (meno bohužiaľ neviem), ktorý dokonalým výrazom tváre a mimikou skutočne nahradil chýbajúce slová. Občas to bolo desivé a šokujúce, boli aj nejaké tie zimomriavky, ale ako celok sa mi tá inscenácia proste nepáčila. A veľmi ma mrzí, že to hovorím pretože si veľmi tých hercov vážim za to, že napriek tomu, že to nemajú ľahké, sa snažia presadzovať a robia divadlo srdcom. To bolo vidieť a aj preto boli tie zimomriavky.
Opať tu bola pre nás All Star Refjúdží Band a opať sme sa úžasne zabavili. Kurdský spevák (ktorý hral aj na nástroj, ktorý fakt neviem pomenovať) sa neustále usmieval na všetky dievčatá v sále a macedónski mladíci ich zase dosýta povykrúcali. Ešte som si zaspievala ich verziu českej hymny Kde domov můj a musela som sa pobrať domov.
Minulú sobotu považujem za dokonale naplnený deň. Odchádzala som s pocitom nevýslovného šťastia a s vďačnosťou za život, ktorý mám. Za veci, ktoré sa okolo mňa dejú. Za ľudí, ktorí sú tu pri mne...opäť to znie ako frázy, ale opäť to pre mňa veľa znamená.
