Keď sme sa s D. pri prechádzke rozprávali o tebe, zbadala som na stene nasprejované naše iniciály. V srdiečku dokonca. Ale neprišlo mi to už ako niečo osudové. Znamenie vesmíru. Nič také. Už som snáď konečne vyležala pocit totálnej beznádeje z nášho rozchodu (načase, po troch rokoch). A D. som povedala, že by som ani sekundu aktuálneho života nevymenila za celý život s tebou. Prečo ťa teda nedokážem vyležať tak úplne? Tak bez doznievajúceho kašlu a pobolievania hlavy.?
So stúpajúcim dymom sa rozplývajú aj naše naivné ideály, napadne ma fajčiac večne poslednú cigaretu. A hneď na druhý deň zisťujem, že ešte stále platia, tie ideály. Všetky smutné veci sa dejú pre nejaký dôvod. (Chcela by som vedieť pre aký dôvod si sa mi stal ty?) A ak teda bude v decembri ten avizovaný koniec sveta, my sa už nikdy nestretneme...Niektoré veci v živote asi úplne neprebolia, čítala som raz niekde.
Raz sa snáď zbavím zatrpknutosti voči tebe, ty moja prvá láska...Raz snáď prestaneš byť neustále prítomný niekde vzadu v mojej mysli. Raz snáď to „Ty“ budeš už len TY, ty moja dokonalá prítomnosť... Raz sa snáď vyliečim z minulosti.
