Rorschachov rybník

 „Obchody nejdú, bla bla bla.“
 S rešpektom, no štipkou mladíckej drzosti mu vysvetľujem, že to nie je až také jednoduché a že ľudia to už nechcú fajčiť, ergo, že to vlastne nie je len môj problém, a navrhujem prevratné riešenia. Chvíľu sa mi zdá, že kamera ma berie z profilu, mám na sebe tmavý oblek ako komparzista z Krstného otca a som predsa len o čosi starší.
 Presúvam sa do vedľajšej izby. Je menšia, panelákového formátu, tu okno, tam stôl, knihovnička, fikus, gauč farby talianskeho macchiata a v rohu hlavný šéf. Neviem, či si mám sadnúť a či som si sadol, a tak stojím. „Ak kvôli tebe ešte niekedy prídem o pol milióna dolárov, zaplatíš mi svojim Mini Cooperom! Rozumieš?!“
 Teraz mi už nestojí chrbtom, ale nado mnou, ja ležím na gauči mäkkom ako našľahaná pena a on na mňa ukazuje prstom, prebodáva ma ním a keby mohol, asi by mi s ním strelil do kolena. Vyzerá tak trochu ako Santana, keby v detstve gitarou tĺkol ľudí a nosil šušťáky.
 Jeho krik mi zapĺňa výhľad, drzosť a istota je ta-tam a niekedy v tom momente ma prvý raz udrie do tváre. Čo je najhoršie, druhá rana nenasleduje ihneď, pravačku najprv pomaly stiahne a snáď zaskočene, snáď neveriacky si ju prezrie, akoby práve pochopil nedozerné možnosti ruky zovretej v päsť. Po ďalšom údere tomu začína prichádzať na chuť a búši stále silnejšie a vynaliezavejšie, pichá ma do oka a kope ma do rozkroku. Bojím sa zakryť si tvár, aby som náhodou neporušil etiketu a ešte viac ho nerozzúril.
 Podivná strihová skladba celého výjavu ma nachádza stáť vo vchodových dverách. Opieram sa o zárubu, zhlboka dýcham a hoviem si v pocite, že už len jeden krok a som konečne na slobode, riadne poučený o rizikách obchodu a krokoch, ktoré musím bezpodmienečne vykonať, aby som sa dožil staroby. V tom momente sa povznášam sám nad seba, nech už som bol ktokoľvek, a celú scénu zaberám z mierneho nadhľadu a pekne ju rámujem, vpravo oné dvere a holohlavý muž so širokou a nízkou tvárou a hlboko posadenými očami, vľavo ďalšie byty, výťahy a dozlatista osvetlené schodisko špirálovite sa točiace dole, ale už nie hore.
 Muž v zápale zlosti a na sebe páchanej neprávosti chytí podľa neho skutočného vinníka a prehodí ho skrz chodbu do veľkého kvetináča s fikusom, alebo ďalšou podobnou rastlinou so širokými, voskovými listami. (mentálna poznámka: zaliať fikus) Bezvládne telo cestou zhodí fľašu piva, ktorá s bowlingovým šarmom cinkne o podlahu. Nechápem ako a odkiaľ, ale rádio či rozhlas práve oznamuje, že GTA sa v Európe nepredáva tak dobre, ako sa očakávalo.
 Musím povedať, že momentálny sled udalostí sa mi zdá snáď až príliš klubový a artový, ale aspoň nedostávam cez držku ja a v prvej osobe.
 Nehybné telo sa medzitým škodoradostne zosúva po schodoch, poschodie po poschodí až na samé prízemie, a nasleduje niečo medzi snovou prelínačkou a ostrým strihom.

 Zavolaná pomoc vyberá drôtené nosidlá z regálu na pečivo a nosidlá a spisuje si mužove odpovede do notesa. Snaží sa to uhrať do autu, ako očitý svedok nehody ich sám zavolal. Mám pocit, že služby vedúci pracovník mu to príliš neberie, no napokon si svoje poznámky odloží do červenej zástery s plastikovou menovkou zapichnutou na prsiach („Smiem vám poslúžiť?“). Zahĺbený do svojich myšlienok len tak pomimo odkáže jedného zo zákazníkov k oddeleniu s mrazenými potravinami.
 Obzriem sa. Ľudia okolo nás aj naďalej ako v polosne tlačia svoje preplnené košíky a celej scéne nevenujú väčšiu pozornosť. Mužovi medzitým pomaly dochádza trpezlivosť a chce ísť preč, pretože má ešte niečo súrne na robote. Pracovník-záchranár ho napokon prepustí, on aj ja však dobre vieme, že toto nebola prvá podivná nehoda, ktorá sa v jeho okolí stala. Celé sa to nejako zvrháva a ja strácam prehľad o tom, komu môžem veriť.
 „Ľudia vo vašom okolí by si zrejme mali dávať dobrý pozor! Ľudia ako ona či on,“ zakričí, no holohlavý podozrivý sa už pretláča pokladňou pre nákupy do desať položiek, okolo pevnejšej predavačky, ktorá bola oná 'ona', a mňa, ktorý som bol 'on'. Sledujem ho až na parkovisko, keď tu zrazu sa vedľa mňa prevalí dvojica ostrých chlapíkov v klobúkoch a nabubrených kožušinových kabátoch krikľavých farieb. Veľavýznamne sa obzerajú okolo seba, akoby si kupovali nehnuteľnosti iba samotným pohľadom, a s hlasnými vyhrážkami, že pozor si treba dávať najmä na nich, miznú v obchodom dome. Akosi viem, že nepreháňajú.
 Ani nie o sekundu sú nazad a nesú so sebou prestrašenú predavačku, ktorá, keď si na to tak spätne spomínam, vyzerá ako niekto s veľkým problémom a tak trochu ako jedna pevnejšia postava z Gilmore Girls. Myslím, že bola výnimočne ukecaná, no kto v tom seriály nebol, že? Každopádne, vhodia ju do čiernej dodávky a ja ich ani neviem prečo nenápadne nasledujem. Kiež by všetko išlo takto po masle, pomyslím si, keď už o chvíľu ležím skrčený na zadnom sedadle, vedľa mňa osoba, ktorej tvár si nepamätám, a o rad predo mnou tá ženská a ďalší dvaja muži. Jeden z nich sa nahne ponad opierku a pozdraví ma, čím mi dá rázne vedieť, že moje mimikry stoja za prd. „Aha, kto tu je, náš verný priateľ,“ alebo niečo také. Kolega sa uškrnie.
 Pravda, raz som sa už v takejto situácií ocitol, a fakt, že si ma pamätá, aj keď vtedy som bol zrejme niekým iným, ma po tom všetkom trochu upokojuje, no v tóne jeho hlasu som chtiac-nechtiac zacítil niečo ako sarkazmus. Našťastie, tuším, čo približne sa bude v nasledujúcich chvíľach odohrávať, a tentoraz som rozhodnutý zachovať chladnú hlavu.
 Predavačka moje presvedčenie očividne nezdieľa. Vtlačená do teľacej kože, kope a skuvíňa a prosíka a keby som videl niečo iné, ako strechu auta a hlavy predo mnou, povedal by som, že sebou trhá ako divé zviera chytené do pasce na medvede.
 Prvý z mužov vyťahuje niečo ako malý rozprašovač. „Čo to je?“ pýtam sa druhého.
 „Proti vode na Nokiu 95,“ znie odpoveď. Rozprašovač prvýkrát vystrekuje len tak naprázdno do vzduchu a ja cítim prenikavú alkoholovú vôňu. Zrazu sa mi chce vystúpiť.
 Naproti tomu, žena sa pri pohľade na bielu fľaštičku trochu upokojí a aspoň na chvíľu potlačuje plač. „Čo to je?“ zavzlyká.
 Muž sa nad ňou skloní a strekne jej tajomný obsah do tváre.
 Výkrik. „Čo to je?!“
 „Nebojte sa, to je dobré.“
 Niečo sa začína diať. „ČO-TO-JE?!“ Rev ženy pripomína užasnuté dieťa rozbaľujúce narodeninové darčeky, ktorému zároveň niekto trhá zub. Alebo všetky zuby.
 Ďalšie zaprskanie tekutiny. „To je dobré.“ Prsk, prsk.
 Prázdna fľaštička dopadá na podlahu a zo vzduchu v aute sa mi začína krútiť hlava.
 Zmeravene sa chúlim na sedadle a s vypleštenými očami sledujem, ako ruky ženy vystreľujú ponad operadlá, prsty kŕčovito zovreté v pravom uhle. Druhému z mužov sa v ruke zaligoce malý kovový predmet, evolučný krok medzi luskáčikom na orechy a manikúrovými nožničkami.
 Obaja sa do ženy zaprú a zmiznú za operadlom. Tupé údery rúk a nôh o teľacinu by poslúžili ako solídny rytmický základ pre prespievanú dedinskú zakáľačku. Niekto z dvojice cez všetok ten hluk navrhne, aby rezali po dlani, alebo o veľkosti dlane, ťažko povedať, a mne sa do mysle vryje neodbytná predstava človeka šúpajúceho červený grep so superhrdinskou schopnosťou empatie. A v tom-
 Luxusný interiér auta sa ponorí do ticha hustého ako smola.
 Po kolená v tej smole, doslova cítim, ako nervové zakončenia ženy skratujú a praskajú a vybuchujú ako šampanské trasené od Nového roku po Silvester a ja sa zrazu neviem ani len pohnúť, neviem prehovoriť, neviem sa nadýchnuť a neviem, načo som sem vôbec liezol. Ako prikovaný sa samou hrôzou vpíjam do sedadla a prajem si, aby to konečne skončilo. Mám pocit, že intenzita ženského rykotu mi čo chvíľu vycucne plomby zo zubov.
 A osoba vedľa mňa, ktorej tvár si nepamätám, len sedí a pokyvkáva hlavou ako na opernom predstavení, nohy pri sebe a ruky vychovane položené na kolenách. Jej stoický pokoj ma privádza do zúrivosti, čo je však len ďalšia emócia, ktorú neviem vyjadriť. Psychický pretlak v hlave ma ničí, bojím sa, že sám v sebe zahyniem, ako lastúra hodená do vriacej vody...
 ... keď tu zrazu puk! , lastúra sa vynorila z perín.
 Obzerá sa okolo seba.

 Sú štyri hodiny ráno a lastúra je z toho všetkého tak trochu vyhúkaná.