Do nemocnice nechodím rád už od detstva. Vtedy som chodieval na dve vtedy ešte socialistické oddelenia. Detské a očné. Nerozumel som systému, ktorý bol v čakárni. Ľudia sa síce zapisovali na papier, no aj tak sa všetci tlačili čo najbližšie k dverám a obliehali sestričku. Prekvapivo to malo dosť často úspech a tlačiaci sa dostali dnu. Zrejme aj to ovplyvnilo môj celkový životný postoj, ktorý je skeptický.
Ostala mi aj skepsa k zdravotníctvu a čakaniu. Moju skepsu nalomila lastovička. So synom som išiel na pediatriu. Telefonicky som sa skontaktoval so sestričkou, hneď som mohol prísť. Kým som pri dverách rozmýšľal nad klopaním, sestrička mi otvorila dvere, majú tam totiž kameru a všetko mala už pripravené. Nadchlo ma to. Systém sa zmenil!
S optimizmom som po dlhom čase šiel na očné oddelenie. Pri prvom pokuse ma poslali domov, mal som sa prísť zapísať ráno od 6:30 do 7:30. Nestihol som sa ani spýtať, či sa nemôžem telefonicky objednať. Dnes už viem, že sa to nedá. Druhý pokus bol v správnom čase, no na dverách svietila dovolenka. Tretí pokus sa vydaril. Bol som v správny čas na správnom mieste, zapísal sa na papier a sadol si. Nechápal som, prečo sa ľudia tlačia k dverám, prečo ma predbiehajú ľudia, ktorí prišli po mne. Vysvetľoval som si to tým, že prišli skoro ráno, zapísali sa a teraz sa vrátili. Poniektorí, ktorých volali, tam neboli, tí potom prišli k dverám, klopali a domáhali sa ošetrenia, lebo sú zapísaní. Ja som si odísť netrúfal, podľa počtov na papieri ma mali čochvíľa volať.
Potom prišla žena, ktorá vysvetľovala, že si len odskočila z práce. To ma rozčúlilo, lebo ja som tam sedel už dve hodiny a o odskočení z práce som hovoriť nemohol. Pustili ju predo mnou.
Po troch hodinách bola lavička neskutočne tvrdá. Začínal som byť hladný a nedokázal som sa sústrediť ani na knihy, ktoré som mal so sebou (až taký optimista nie som). Zúrivo som sa díval na všetkých ľudí, ktorí sa blížili k dverám. Nie, príčinou môjho škaredého pohľadu nebol môj očný problém.
Po vyše štyroch hodinách ma vpustili dnu. Bol som šťastný. Síce som mohol precestovať za ten čas krížom celú republiku, no mne stačilo tých pár krokov k dverám.
Mal by som obviňovať systém, vlastnú nepriebojnosť, ja som skôr smutný, lebo viem, že sa to dá robiť omnoho lepšie a všetci môžeme byť spokojnejší a nežiada si to až také veľké zmeny. Nepotrebujeme na to ani ďalšiu revolúciu, je to len v nás.
Koľko sa ešte načakáme?
