Tribute koncerty sú niečo ako Hodina Pravdy (teraz nemám na mysli tú Elán-ovskú“ 😊 ) - vyzlečú celú vašu tvorbu úplne donaha, ukážu ju buď vo veľkosti absolútnej pompéznosti veľdiela, alebo sa to celé iba tak mihne ako jesenný padajúci list v šedom zamračenom hnusnom dni. Pri sledovaní záznamu z Pražského koncertu som sa neskonale bavil. A každou nasledujúcou skladbou sa vo mne umocňovali pocity, že asi žiadnemu muzikantovi sa nikdy tak nepodarilo dobyť Česko ako Mekymu, a získať taký veľký nefalšovaný Obdiv a Úctu.
Niektorí zo spevavej plejády umelcov ma zaujali viacej, iní menej... Určite aj podľa výberu skladieb či konkrétneho prevedenia. Meky toho za 40 rokov toľko napísal, že veľmi by som neveril, ak by si naozaj KAŽDÝ fanúšik hudby nenašiel tam to „svoje“. Niektoré jeho albumy zbožňujem, z mnohých len fakt zopár skladieb a niektoré išli pomimo mňa. A určite aj pre tých, čo štýl jeho hudby nepočúvajú – a viete jak sa aj medzi ortodoxnými metalistami vraví – „takú hudbu síce nepočúvam, ale uznávam“ . Páčila sa mi Bára Basiková, ktorá ma príjemne zaskočila, nevedel som, že je tak vynikajúca speváčka; ťažkú pesničku zvládla nonšalantne, a s prvotriednou intonáciou. David Kraus so šarmantným sebe vlastným humorom okomentoval vyznanie sa aktívneho tvorivého umelca, ktorý je tak zaujatý nejakou skladbou – že mu je naozaj ľúto, že sám nie je autorom. Lenny bola síce hlasovo slabo vybavená, no svojou krásou a hlavne temperamentným prejavom ma ako mužského diváka a poslucháča okúzlila. Jana Kirschner či Katka Knechtová ukázali každá po svojom – okrem dámskej elegancie – aj im vlastný neokopírovateľný spevácky prejav. V hlase Petra Nagya je stále cítiť aj jemný vánok rockerského „drajvu“ bez akéhokoľvek núteného pátosu, a i Petr Fiala patril určite taktiež k ozdobámvečera – a to jak po hlasovej i po stránke prevedenia. Musím sa priznať - tvorba "Mňágy" ma akosi minula, ale určite sa na ňu bližšie pozriem.
Záver v podobe Dana Bártu (hoc evidentne mu nesadla tónina) so všetkými účinkujúcimi vo finále na pódiu tomu nasadili povestnú „čerešničku“ na torte, a podčiarkli atmosféru dokonalej symbióze s celou kapelou daného večera.
Pieseň je niečo čo prežije celé generácie, môže prežiť vojny, hladomory, pokiaľ budú ľudia žiť a budú si to pamätať, a prenášať z generácie na generáciu, z celej hordy umeleckých žánrov má Pieseň najväčšiu šancu na prežitie. Jim Morrison raz povedal, že : „... nikto si nezapamätá celý film, knihu či obraz – ale pieseň si budeme pamätať vždycky“. Nech to vyznie akokoľvek Pateticky – MEKY-ho PIESNE SA STALI NESMRTEĽNÝMI. Je to niečo čo dosiahol ľudským a skromným spôsobom, proste „Len“ iba rád písal pesničky. A tie piesne ľudia milovali, budú milovať a ani už keď tu mnohí z nás nebudeme, jeho tvorba – aspoň podľa mňa - bude stále živá.
