Stovky mŕtvych, tisíce nespravodlivo odsúdených vo vykonštruovaných procesoch a ďalšie tisíce odvlečené do pracovných táborov (aj do ZSSR), krvavo „bratská pomoc" nášho suseda, štátna „bezpečnosť", ústavou zaručená vedúca úloha KSČ v spoločnosti... Ostnaté drôty na hraniciach, rady na banány, prázdne regály v mäsiarstvách a iných obchodoch, čerstvá zelenina a ovocie snáď iba počas letnej sezóny... Navzdory tomu žiaden súdny proces, nikto potrestaný (teda aspoň nie verejne) a ani odsúdený, naša spoločnosť teda dokáže veľmi rýchlo zabúdať. Keď som prednedávnom išiel okolo „paláca", v ktorom býva Vasil Biľak, tak som mal pocit, ako keby nám absolútne na tom ani nezáležalo. Veď sme boli predsa naučení (vyše 40 rokov) „držať hubu a krok". Ak máš prácu, čo jesť, kde bývať a si relatívne zdravý, tak buď rád, že si a o ostatné sa nestaraj! „Čo na tom, že niekto spáchal nejaké zločiny, veď ich nespáchal na mne, teda aspoň nie priamo". Ale mnoho našich občanov spomína na „socík" aj s trochou nostalgie, clivosti. Bodaj by aj nie, veď v ňom prežili značnú časť svojho života, kedy zažili aj príjemné chvíle a je teda prirodzené, že nie je pre nich ľahké to všetko zahodiť. Ale pochybujem, že so svojimi argumentami by presvedčili svoje deti a nasledujúce generácie, z ktorých viacerí žijú či pracujú v krajinách po celom svete. Študujú na univerzitách o akých ich rodičia a starí rodičia mohili iba snívať, učia sa svetové jazyky priamo v centre veľkých metropol, zarábajú si v štátoch o návšteve akých si predošlá generácia mohla iba nechať zdať, spoznávajú nové kultúry, chodievajú na dovolenky do exotických letovísk... Za „komančov" by sa tak mohli učiť akurát po rusky, more by poznali iba z Juhoslávie a z poznávacích, resp. výmenných študentských zájazdov by mali na výber Moskvu a Leningrad. Dnešná mladá generácia je aktívna, učí sa hovoriť otvorene o pocitoch, o svojich potrebách, učia sa žiadať, zdravej asertivite - nie pasivite, ktorá tu bola štyridsať rokov v ľuďoch ako vírus, či skôr ako silný nástroj mocných pohlavárov. Otvorene hovoria o sexe (aj keď v sex.výchove sme stále roky za opicami hlavne vďaka našim KDH-ákom), o svojej sexualite, ale aj viere, neboja sa povedať ak sú nešťastní, nespokojní, nedarí sa im a nemusia sa báť, že ich kvôli tomu bude niekto zatvárať hneď na psychiatriu. Alebo vyšetrovať, prenasledovať ak náhodou ktosi z ich rodiny ostro nesúhlasí so súčasným politickým zriadením. Samozrejme, ani dnešný systém nie je ideálny, ale ako to povedal Winston Churchill? „Ja viem, že demokracia nie je dokonalá, ale zatiaľ ešte nikto nič lepšie nevymyslel."
Komunisti a s nimi aj komunizmus tak skoro nevymiznú len tak akoby čarovným prútikom, alebo štrnganím kľúčov na námestiach - napr. za jediný večer 17.novembra 1989. Ten sme si pred troma dňami pripomenuli a nechce sa ani uveriť, že odvtedy prešlo už „dlhých" dvadsaťdva rokov. Drvivá väčšina z nich totiž veľmi šikovne a potichu poprevracala svoje kabáty a sedia naďalej na vládnych a poslaneckých stoličkách. Ich kradnutie, nenávisť, zloba; to nie je totižto len o komunistoch, socialistoch, liberáloch, či demokratoch. Je to o spoločnosti, o mentalite národa, o jeho vzoprení sa (dobrých a poctivých ľudí), vyrovnaní sa s minulosťou. Nie o odplate, ale o spravodlivosti, o vedomí, že páchať zločiny sa rovná trest a ten sa rovná výstrahe spoločnosti pre ostatných. Ale takto to na našom malom Slovensku už desaťročia nefunguje. Neprišlo to po druhej svetovej vojne, neprišlo to po „osemdesiatomdeviatom", neprišlo to ani na konci rokov deväťdesiatych, keď sa naša krajina dostala do izolácie a keď sme sa len bezbranne pozerali, ako si „niekto" mení zákony a ústavu! na zakrytie vlastných zločinov. Hoci v tomto prípade nejaké pokusy neskôr prišli, pocity z toho zostali viac ako zmiešané. Dnes sme všetci Slováci v rýchliku, ktorý akoby stratil tamer všetky - aj núdzové - brzdy. Rútime sa do beznádeje, bezprávia, do stavu v ktorom vládne korupcia na prvom mieste, kde najväčším potešením sa stáva bezbrehé hanobenie majetku doslova aj cez mŕtvoly, kde spravodlivosť znamené moc a peniaze a dovoláte sa jej jedine cez známosti a tučné obálky. Sme v stave krachujúcom zdravotníctve a školstve, kde boj s neonacizmom a organizovaným zločinom je iba bezduchým výrazom predvolebných kampaní, a kde proti tomu všetkému bojovať je ako súboj s veternými mlynmi.
Ale ja stále možno naivne verím, že raz sa to všetko zmení. Že tak, ako sa raz zmení aj táto spoločnosť k lepšiemu, tak niekedy možno budú naozaj všetci za svoje zločiny a prehrešky pykať. Pretože, ak naše deti budú vyrastať v prostredí, kde budú odmalička vidieť, že aj ten naočividnejší zločin zostáva nepotrestaný, tak im ťažko budeme vedieť definovať pojmy ako spravodlivosť a česť. Možno by stačil nejaký „kamikadze", ktorý by spustil reťazovú reakciu a ľudia sa začnú sami brániť a bojovať. Niekto, kto by dokázal vo veľkom inšpirovať aj ostatných podobne zmýšľajúcich ľudí. Zopár takých odvážlivcov sa nájde aj teraz (moja úcta a hold), ale stále je to len zrnko v pieskovisku. Istý Edmand Burke raz povedal: „K vížazstvu zla stačí, ak dobrí ľudia budú sedieť zo založenými rukami". A isté porekadlo zase vraví: „Národ, ktorý si nepamätá svoju históriu, bude nútený si ju prežiť znovu". Dúfam, že náša krajina bude toho ušetrená. Hoci sa už asi nestihneme s minulosťou úplne vyrovnať, jej zopakovanie, napr.iba 20.storočia by sme už nemuseli po druhý-krát stráviť. A na záver dovoľte ešte jeden výrok Thomasa Carlylea, je to vlastne šikovný nápad, ako pomôcť k tomu, aby sme žili v lepšom svete: „Staň sa čestným človekom a môžeš si byť istý, že je na svete o jedného darebáka menej".
