Igor Matovič – zlé dieťa slovenskej politiky alebo ešte horšie

Písmo: A- | A+

Aj keď tomu človeku vlastne držíte palce, aby sa mu podarilo odvšiviť štátne inštitúcie od Fico-Pelle mafie, napokon váš pohár trpezlivosti pretečie, a vtedy musíte nahlas zakričať: Igor ne Igor, z čerešne dole.

Igor Matovič sa vynoril znenazdajky niekedy pred voľbami v roku 2010 na kandidátke Sulíkovej SaS (aký to paradox v kontexte ich dnešného vzťahu). Pred rokom 2010 som Igora vôbec nepoznal, keďže jeho regionálne tlačové periodikum sa mi asi nedostávalo do rúk. V tomto blogu ho vzhľadom na jeho spôsoby a takmer totožný vek budem nazývať familiárne Igor (snáď sa nenahnevá).

Pamätám si, že mi raz jeden kolega v práci, ktorý nikdy predtým nezvykol klamať, alebo prinášať nejaké senzácie chtivé informácie, jedného dňa povedal (myslím zopár týždňov po voľbách 2010, keď sa Igor ocitol v parlamente), že s jeho biznis praktikami je to také všelijaké a povedal mi o jednom známom, ktorý mal s Igorom konflikt. O to by ani tak nešlo (takých sú na Slovensku tisíce a nie všetky biznis konflikty sú na škodu), ale išlo skôr o formu tohto konfliktu, ktorá mi pripadala priam až nechutná. Išlo v zásade o to, aké praktiky používa Igor voči niektorým konkurentom. Nie príbeh Igora, nie je príbehom nejakej finančnej skupiny, ktorá dokáže pre svoj cieľ použiť páky rádovo vyššieho kalibru, na ktoré Igor ani pri spojení všetkých svojich zlých vlastnosti nemá. Z môjho pohľadu však išlo o to, že dostanete zaujímavú informáciu od vysoko- dôveryhodného človeka, ktorý nezvykne tárať do vetra a keďže tá informácia je veľmi šokujúca, neviete, či práve teraz neprišiel ten čas, že človek ktorému veríte, vám práve teraz predhodil tú povestnú výnimku, na ktorej sa to zlomí a vy ho viac menej vyradíte z veľmi malej osobnej skupiny TOP dôveryhodných ľudí.

Aby sme si rozumeli, po negatívnej informácií o Igorovi som nikdy nepátral, pretože sa to ani nedalo, dalo by sa to charakterizovať vetou, že by to bolo tvrdenie proti tvrdeniu a koniec koncov pre mňa to ani nebolo dôležité. Ddôležité je však to, že tá nepotvrdená informácia sa začala nepriamo potvrdzovať tým ako Igor vykonával praktickú politickú činnosť. Ako sa hovorí: Ani lístok sa bez vetra nepohne.

Ak chcete robiť konštruktívnu politiku, musíte vzbudzovať dôveru a stabilitu, ale Igor tieto 2 cnosti z dôvodu krátkodobých politických ziskov obetoval. Ako sa bohužiaľ ukázalo a čo by som nikdy nečakal, strednodobé prežitie Igora tým tiež nebolo poznačené, ale tu si myslím to bolo hlavne tým, že bol prakticky vždy v opozícii. Ešte aj v Radičovej vláde vytváral akúsi vnútornú opozíciu, lebo Igor jednoducho inak nevie a naviac do karát mu hralo to, že Radičovej vláda mala v parlamente prevahu len 4 hlasov a jeho OLANO malo vtedy presne 4 poslancov. Igor držal v rukách blokačný balík a s ním aj istú moc. Rýchlo sa odseparoval od Sulíka a presadzoval vlastné politiky bez ohľadu na to, či je to v súlade s programom koalície, do ktorej patril. Vtedy mi pripomínal takého malého naničhodníka, ktorý vie vo svoj prospech využiť každú maličkosť, dokonca aj takú, ktorá mu padla priamo do lona a nijako sa o ňu nezaslúžil (častokrát sa takto chovajú deti, ak zrazu pocítia v rukách moc a chcú ju zneužiť vo svoj prospech).

Hneď prvá vec, ktorá ma šokovala (okrem vyššie spomínanej vnútro-koaličnej opozície) bolo jeho zaparkovanie na prechode pre chodcov na rušnej ulici v Bratislave, aby vraj upozornil na premrštenú poslaneckú imunitu. Mne to skôr pripomínalo, že chce upozorniť len sám na seba podľa hesla: „aj negatívna reklama je reklama“. Každopádne tento krok použil ešte mnohokrát neskôr. V tomto a nielen v tomto sa Igor ukázal ako deštruktívny element, čo koniec koncov mnohokrát potvrdil. Kým v opozícii je tento prvok občas aj účinný a užitočný, vo vláde sa je dobré týchto spôsobov nadobro zbaviť (zvlášť ak ste Premiér), ale Igor toto zdá sa nepochopil.

Následne padla Radičovej vláda aj za pomoci 3 hlasov OLANO (len Fecko hlasoval opačne) a Igor dostal priestor pre ďalší rozlet. Opäť použil to, čo je blízke deštruktívnym ľuďom a síce nalákal do svojej strany spoločenské a politické osobnosti, čím dosiahol na ich úkor neopakovateľnú predvolebnú reklamu. Neskôr si uvedomil, že skutočné nezávislé osobnosti, keď sa dostanú do parlamentu, tak budú v ňom pôsobiť podľa svojich vlastných hodnôt (ktorým celý život verili, asi ako to dnes prezentuje poslanec Benčík v Za ľudí) a nie podľa toho, čo im Igor nadiktuje. A preto sa podujal že spácha ďalší veľký podraz svojho života a síce nariadil kandidátom zo strán OKS (napr. Peterovi Zajacovi a ďalším) a z KDS (napr. Palkovi, Mikloškovi a ďalším), že musia ísť na detektor lži. Igor samozrejme vedel, že tieto osobnosti ho pošlú do hája, ale jemu išlo o to, aby mal dôvod pred ľuďmi ako sa ich zbaviť.

Opäť mu jeho podlá a zákerná činnosť priniesla malý úspech a síce dostal sa so svojou skupinou (o strane tu nemôže byť ani reči) do parlamentu. Pričom takmer všetkých silných a ozaj nezávislých osobností sa pre istotu dopredu zbavil. Získal adekvátnu politickú moc, peniaze od štátu na chod strany a pocit, že nikto nie je nad ním a on sa nemusí nikomu prispôsobovať. Boli naplnené aj jeho egoistické chúťky a mohol pokračovať ďalej na svojej politickej ceste. Ako čerešničkou na torte pôsobila kontrola jeho samého na detektore lži, ktorý však obsluhoval človek, ktorého si sám vybral, pričom sa neskôr ukázalo, že tým človekom bol expert, ktorý bol v minulosti vyhodený z Asociácie expertov obsluhujúcich Polygraf (teraz si už nepamätám, či to bola americká alebo britská asociácia, ktorá ho suspendovala). Opäť sa správal asi podľa hesla: „Verím len takému detektoru, ktorý si aj sám obsluhujem

Samozrejme Igor urobil aj kopec pozitívnych krokov, špeciálne pri odhaľovaní korupcie najme SMER-u a neskôr aj strán, ktoré vládli so SMER-om, ale to sme opäť len pri kontrole moci (ktorá je z princípu jednoduchšia) a nie pri presadzovaní konštruktívnej vládnej politiky.

V roku 2012 získalo OLANO 16 kresiel v parlamente, ale v priebehu volebného obdobia ho opustili 4 - 5 poslanci. V roku 2016 získalo hnutie 19 kresiel, ale v priebehu 4 rokov ich opustilo 9 poslancov (aj preto je mi doteraz divné, že pri takomto kamikadze vládnutí, ako predvádza Igor, je jeho poslanecký klub ešte stále relatívne celistvý).

Dnes sme ale niekde úplne inde. Igor nepočítal, že v roku 2020 vyhrá voľby a zrejme si myslel, že bude tak ako vždy len jazýčkom na váhach so svojou blokačnou menšinou a vládna koalícia bude visieť na jeho šnúrke a on si bude diktovať svoje teatrálne podmienky (samozrejme aby zapôsobil na ľudí). Igor však dostal danajský dar a síce kreslo Premiéra, a to ho zničilo (aj keď som mu veľmi prial, aby prekročil svoj horizont). Človek sa totiž mení veľmi ťažko a Igor to tiež nedokázal (i keď ešte stále má 3 roky niečo so sebou urobiť). Začal potápať sám seba a aj vládu, samozrejme i za pomoci niektorých ďalších (najmä Richarda Sulíka, Borisa Kollára a ďalších menších či väčších figúrok vo svojej strane).

Situácia vyvrcholila jeho demisiou a fraškou akú len tak ľahko nevidíte (v tom sme ako Slovensko svetoví). Vláda sa rozpadla a potom znovu dala dokopy, lebo IM nevedel odovzdať moc (asi ho máta Pellegriniho víťazstvo nad Ficom) a preto musel akceptovať aj to, čo mu bolo proti srsti (odchod Krajčiho, jeho vlastná demisia a návrat Sulíka a Kolíkovej do vlády). V tomto sa Sulík (bohužiaľ pre Igora) ukázal ako zásadovejší.

Ale aby sme Igora len nehanili, povedzme aj jeho pozitíva:

  1. Čuch na politické témy, ktoré vie využiť vo svoj prospech

  2. Politická improvizácia (hlavne ak nie je pod tlakom)

  3. Silná protikorupčná politika, kde nepozerá napravo – naľavo a ide si za svojim cieľom

  4. Schopnosť získať si ľudí na svoju stranu (bojím sa však, že toto už platí len do minulosti)

  5. Schopnosť komunikovať obyčajným ľuďom témy, ktoré by politickým jazykom nepochopili

  6. Vie sa ospravedlniť za svoje zakopnutia (či je to vždy autentické ťažko povedať, ale oproti takému Ficovi alebo Kotlebovi, je to predsa len úplne iná liga)

O jeho chybách a vlastnostiach však najlepšie hovorí Vladimír Palko v relácii RTVS (isto aj z vlastnej skúsenosti) a zbytočne by som k tomu niečo pridával, v jeho slovách je skryté všetko podstatné. Pozrite si to na tomto videu v dvoch sekvenciách:

  • Tá menej podstatná časť začína v čase 9 minút a cca 7 sekúnd (09:07), trvá do cca 10:20

    • Palko tam hovorí, že Igor je o.i. zákerný, vulgárny, chladnokrvný a vie zaklamať

  • Tá dôležitejšia časť začína v čase 31:16 a trvá do cca 35:30,

    • kde Palko kritizuje Igorov falošný konzervativizmus

Na spodnej lište si to video môžete posunúť na dané časy, ak na video prejdete myškou.

Ja by som len pridal jeden poznatok a síce, že Igor je schopný použiť proti nepriateľom takmer nekonečný arzenál "konvenčných zbraní", ale zabúda na to, že skôr či neskôr tie isté zbrane budú použité proti nemu, vždy sa totiž nájdu ešte zákernejší ľudia ako on.

Čo povedať na záver, želám Igorovi veľa šťastia v politike a hlavne, aby sa zmenil k lepšiemu (ak to je vôbec možné). Aby primárne uplatňoval v politike svoje pozitívne vlastnosti a vyvaroval sa tých negatívnych, najme kým je vo vláde, pretože inak ju totálne rozvráti aj 2. krát. Nech počúva múdrych a slušných ľudí, ktorí mu ešte radia a nech pochopí, že už nie je v opozícii, ale mal by sa stať tvorcom hry (niečo ako Hamšík v repre). A nech sa neobklopuje len prisluhovačmi, ale aj ľuďmi s vlastným kritickým názorom (lebo to sú tí, ktorí najviac pomôžu práve keď je zle), ale to by už asi nebol Igor.

A mám aj jedno odporúčanie pre poslancov v jeho poslaneckom klube. Nebojte sa Igora, on je vo vláde len dočasne, ale vaša povesť tu ostane navždy s vami. Väčšina z vás sa do budúceho parlamentu aj tak nedostane, preto využite čas na to, aby ste pre svojich voličov pokiaľ možno vykonali tak veľa dobra ako sa len dá, a hlavne nebuďte zbabelci.

Príjemné Veľkonočné sviatky prajem

Skryť Zatvoriť reklamu