Zemička bola už dlhú dobu takmer na dne, hoci v podstate bola na svojom blahobytnom výslní. Dno, ku ktorému sa blížila, bolo dnom duchovným a morálnym ale asi aj zrkadlom (ne)múdrosti a (ne)súdnosti jej národa. Jej občania sa cítili byť sústavne niekým podvedení, netušili však, že to len oni klamú sami seba (vždy si totiž nárokovali na viac ako si zaslúžili). Koniec koncov mali všetko vo svojich rukách, ale ich vnútorné hriechy sa v nich zrkadlili najmä pri vhadzovaní vyplnených obálok do volebných urien. Preto si možno zakrývali oči, len aby nevideli zlo, ďaleko horšie ako ich vlastné zlo. Bohužiaľ vonkajšie väčšie zlo ich ale chcelo úplne ovládnuť a oni mu len ťažkopádne vzdorovali.