Ubytovali sme sa v malej uličke pri Boulevard De Magenta, neďaleko od námestia Republiky. Mali sme takú malú izbu a ešte menšiu posteľ. Manželskú. Ja a môj kamarát. Sprchovací kút a záchod na izbe sme ale ocenili. Do centra odtiaľ bolo kúsok, stačilo len prejsť pár uličkami a podchodom okolo bezdomoveckého párika. Strašne zapáchali. Ale mali sa radi. Spávali na takom veľkom matraci, prikrytí miliónom diek. To bolo v lete. Slniečko svietilo a my sme mali vstupenku na vlaky po celej Európe.
Teraz máme veľkú noc. Pravidlo pekného veľkonočného počasia je prelomené. Na letisku Charlesa De Gaula roluje naše lietadlo pod prvými kvapkami dažďa. Okolo nás je hustá premávka letiskových autobusov, vozíkov s batožinou a cateringových kamiónov. Našťastie nám dávajú prednosť, takže je to iba slabá polhodinka.
Tentokrát cestujem inak, ako pred dvoma rokmi. Lietadlom v sobotu podvečer. Hotel v supermodernej štvrti La Défense. Grande Arche za oblokom. Arc de Triomphe v diaľke blikajúcich svetiel áut. Trošku nulová romantika, ale aj to má svoje čaro.
Mám strašný hlad. Večeru nemám v cene.
Hypermarket pripomína bojisko. Rajčiny z Maroka sa kotúľajú po zemi, smerom k obrovskému pultu so syrmi zo všetkých kútov Francúzska. Oddelenie pečiva je blízko pri pultoch s darmi mora. Pod bedňou s krájaným hráškovým chlebom je hodená krabica mušlí.
Pred pokladňou je nekonečný rad ľudí. Neviem či budú mať v nedeľu zatvorené, ale vyzerá to tak, že tunajší obyvatelia sú o tom presvedčený. Za mnou stojí nejaká žena v pestrofarebnej sutane. Pred mnou stojí Usher. Chvíľku uvažujem či to nie je naozaj on. V ušiach má zastrčené sluchátka od iPodu, takže rada pri tejto pokladni má o zvukové kulisy postarané. Pokladníčka, staršia aziatka, je neuveriteľne pomalá.
Keď konečne prídem do hotela, usadím sa pred apartmánovým stolíkom a vybalím poklady. Jedlo. Môj hlad uhasí kukuričný chlieb, bageta, jambon de paris a poloslané maslo. Pomarančový džús. Nechám po sebe strašnú hŕbu omrviniek a kvapky džúsu.
Stanica Esplanade de la Défense nie je až taká plná ako som si myslel. Metro pred sebou tlačí vzduch z tunela. Koľajnice vystreďujú pneumatiky, vďaka ktorým je také tiché. Ligne 1, smer Chateau de Vincennes. Neviem kde to je. Asi niekde na druhom konci mesta. Idem len štyri zástavky. Na Charles de Gaule Étoile vystúpim. Eskalátormi sa vyveziem hore. Víťazný oblúk jedným smerom, Champs Elysées druhým. Prší. Ľudia sa skrývajú pod dáždnikmi. Na širokej triede trúbia malé Peugeoty a Citroény na obrovský Cadillac Escalade.
Keď sme tu boli pred dvoma rokmi, dohodli sme sa, že sme cestovatelia, nie turisti. Miesta ako Eiffelovú vežu či Notre Dame sme prechádzali rýchlo. Horko ťažko sme im venovali jedinú fotografiu. Hľadali sme radšej nenápadné bary a kaviarne ďaleko od centra, v Marias alebo okolo Les Halles. V bazénikoch pri pyramíde v Louvri sme si chladili prsty na nohách a uškŕňali sa nad kilemtrovými radami turistov.
Tento krát som medzi nimi stál aj ja. Obzeral som si ihlan na nádvorí. Le pyramidé, ako by napísal Dan Brown. Uvažujem, či som taký istý ako tie tučné tety z Michiganu s videokamerami Samsung. Turista. Kedysi som to používal ako pohŕdavý výraz. Teraz je mi to jedno, lebo som jedným z nich. Chcem vidieť Monu Lisu. Možno Botticelliho. Po hodine čakania sa dostanem do vnútra.
Denonovo krídlo. Pred Monou stají černoch so zapletaným afro účesom. Máva rukou ako slovenský policajt, keď nefungujú semafory. Nedovolí mi spomaliť. Dav za mnou sa mi tlačí na chrbát. Venujem jej zopár krátkych pohľadov a idem preč. Sú tam ďalšie stovky umeleckých klenotov, ale ja preto nemám cit. Od nudy mi puchnú ruky. Videl som Leonarda a stačilo mi. Som sedlák. Odchádzam.
Notre Dame a Ile de Cité vynechám úplne. Vyberiem sa do mojej obľúbenej štvrti, Les Halles. Centre Pompidou. Pripomína rozostavanú budovu, na ktorej si po bokoch lešenia postavili leniví robotníci eskalátor. Je pekná, farebná. Moderné umenie ma vždy lákalo viac. Vyviezol som sa teda až hore a odhodlal sa k prehliadke. Typoval som tak hodinku na múzeum.
Ukázalo sa, že som úplne mimo obrazu. Matisse, Pollock, Miró, Debuffet.... a ďalší, ktorých mená si nepamätám a už vôbec ich neviem skomoliť. Nestačil by mi ani víkend. Záplavy sôch, inštalácii a drahých obrazov. Mám pocit, že to maľovali len preto, aby to tu mohli vystaviť. O poschodie nižšie, vystavuje radikálna feministka Gina Pane „nesmrteľné umenie“. Medzi inými napríklad svoju zaschnutú menštruačnú krv, alebo fotograficky zdokumentované rezanie nôh žiletkou.Na prízemí majú svoj „neporiadok“ umelci z hnutia Dionisiac. Ich mottom je „radšej potvrdiť súčasný svet okolo nás, ako ho ignorovať“. Obrazy z plastelíny, veľké čiernobiele porno grafity a ľudské hniezda upletené z vŕby ako naše korbáče..
Divoké umelecké zážitky som zajedal bagetou s parížskou šunkou v brasserii Le Thermidoré, neďaleko Rivoli. K tomu šalát s octovou omáčkou. Čašník je taký malý francúzik, ale guráž pýtať za bagetu so šalátom a Perriérom takmer 15 euro mu nechýba.
Vybral som sa na Montmartre. Ligne 4. Jedna zástavka s Ligne 2. Pigalle. Moulin Rouge vyzerá cez deň trochu fádnejšie. Ale neskôr večer prídu autobusy plné anglických turistov. Vysypú ich pred striptízovými barmi, priamo do náručí tučných vyhadzovačov z Albánska.
Ja idem ďalej, do kopca k Basilique du Sacre Ceur. Tesne pod ňou plánujem odbočiť do strmých uličiek. Chcem sa dôverne zoznámiť s Améliou a maliarmi čo ponúkajú portréty okoloidúcim. Pred Funiculaire je strašná rada. Každý musí ísť pozemnou lanovkou.
Postávajú tam kadejaký kšeftári. Predávajú turistom tie najnepotrebnejšie blbosti na svete.
Jeden z nich, taký vysokých černoch, sa mi prihovorí.
„Ver duju kom from?“
„Slovakia“
„Bratislavá?“
To ma zaskočilo. Tak už o nás vedia aj tu, v srdci západnej Európy. Černoch si evidentne všimol môj zaseknutý výraz a nadhodil.
„I em from Severna Afrika“
„Ahá“
Ovláda dokonca aj základy slovenčiny.
Nanútil mi takú šnúročku na prst za dve eurá a rozlúčili sme sa. Ja som sa vybral smerom hore, ku chrámu Sacré Ceur, on viazal svoje náramky ďalším turistom...
