Ja viem. Život nás obliekol do betónového kabátu nedotknuteľnosti veľmi skoro. Zavreli sme vlastné city hlboko v sebe. Do železného trezoru, v papierovej obálke, premenené na biely prášok. Urobili sme to dobre. Tak dômyselne, že keď sa raz vyplavia na povrch, pomýlite si ich s antraxom a utečiete.
Pohon na všetky štyri naprieč blogom dostal nakoniec aj mňa, vďaka Anne. Peši to ide strašne pomaly. Najlepšie sadnúť do auta, v spätnom zrkadle kontrolovať utekajúcu diaľnicu a mieriť niekam ďaleko. Do tepla. Nie, nie, nie, žiadne exotické destinácie, plné osviežujúcich dobrodružstiev, a dojímavých historiek tretieho sveta. A ani horiace ropné vrty blízkeho východu. To chce perfektné služby, dobré obchody a fungujúcu infraštruktúru. Miesto javiace všetky známky západnej civilizácie, do ktorej sa s takou vervou hrabeme:
Tak a teraz naozaj vážne. Tvárte sa minimálne tak seriózne, ako keby som vám povedal, že partia náckov predvčerom zbila Mikuláša preto, že mal dlhé vlasy a čerta, lebo bol čierny. Keď starý pán zajachtal na obranu „Ale veď ja som predsa Mikuláš“, schytal okrem výsmechu aj tvrdú ranu do zubov. Čertova budúcnosť dostala kolesá. Vďaka "inteligentným" chlapcom, kovovým špičkám ich Martensov a svojej prerazenej mieche.
Pred pár dňami som si v mojich ústach nahmatal bod G. Vážne. Je rovno nad hrtanom, taká tvrdšia vyvýšenina. Nahmatal som si ho jazykom, čo je pri bodoch G značne neobvyklé. Môj bod je však iný. Má divnú náturu. Žiadna zábava a vzrušenie s ním nie je. Vždy, keď po ňom prejdem jazykom, vystrelí do mojich nervových receptorov bolesť. Neprekryl ju ani čistý jód. Ani včelí propolis. Ani vitamín cé. Mám zapálené hrdlo. Asi to bude ľahšia chrípka.
„Chceš čaj?“ „Dám si.“ Je to ranný čaj. Fialové granule sa pomaly sypú z plastovej nádoby do hrnčeka. Rýchlovarná kanvica nervózne sipí a bublinkuje. O chvíľu topíme bobuľky instantného čaju vo vriacej vode. Poddávajú sa horúcej tekutine ako alpská čokoláda vášmu jazyku. Voda v hrnčeku je červenofialovo modrá. „Lesná zmes.“ Mám sucho v ústach. Chcem sa napiť, ale nejde to. Príliš teplé. Ostanú mi len spálené chuťové poháriky.
Existujú ľudia, ktorým uveríte čokoľvek, nech už je to akýkoľvek blud. Tárajú kade tade, z mosta do prosta a vy, Vy im veríte. Teda ja im verím. Potom sú ľudia, ktorí utrúsia sem tam niečo, o čom som tiež presvedčený, že je to pravda, a tak uverím. Často uverím ale aj preto, lebo často nie som schopný upratať si vlastné myšlienky v hlave, nebodaj vytvoriť si vlastný názor. To býva nad sily tak ťažko konzumného človeka, ako som ja :-).
Sedel som na drevenej stoličke a popjal vno. V pozad hrala nejak hudba, v popred sa zabvali moji priatelia. Smiech. Veľa ľud. Oslavoval som narodeniny. 21 rokov sa ten ist ritul opakuje. 21 rokov evolcie oslv narodenn. Od torty s 1 sviečkou až po 21 pohrov vna.
Už je to tak. Surfujem na vlnch zujmu. Svoj surf položm na hladinu. Pomaličky pdlujem. Chytm vlnu. Balancujem na spenenej čiapočke. Braňa Mojseja.
Je to ako tart lietadla. Zatlač ma do sedadla len preto, aby som si uvedomil majesttnosť okamihu. Je to ako injekcia života. Ten moment, keď sa tvoje pery pritisn na moje. Vtedy, keď ctim chuť tvojich st. Vňu tvojej pokožky.
Čo prinesie reforma školstva? V prvom rade nový element medzi študentov. Budú musieť platiť za to, že chodia na otravné prednášky, aj keď sa im vôbec nechce. Zase bude hlbšie do vrecka chudobného študenta. To vám povie každý druhý, ba aj prvý. Faktom ale je, že z tejto bezvýchodiskovej situácie nie je iná cesta ako pomôcť súčasnému školstvu. V týchto časoch, keď človek platí za všetko v rôznych formách, od vody z vodovodu, cez televízny film s Brucom Willisom až po cigarety a alkohol, je až zarážajúce že za vzdelanie nikoho nenapadne zaplatiť. Berie sa to ako samozrejmosť, niektoré dobrodružné povahy to radia spoločne s láskou a porozumením medzi „veci“ ktoré nemožno kúpiť. Škola jednoducho bola vždy zadarmo (aspoň 40 rokov teda) a aj by mala byť nie?
Neviem ako som sa tam dostal. Lstky mm zo svojej koly. Žiadne VIP. Klasick blue and red ticket. Preiel som cez vetky kontroly. Drsn slovensk chlapci vzbudzuj repekt, ale kam sa hrab na tvrdch americkch agentov. Prve jeden tak, evidentne najvy, najdležitej a mimochodom najvyholenej, hlsi do vysielačky:They look peaceful.
