Vlievam to do seba vždy. Vždy, keď nemôžem piť niečo iné. Vždy si kúpim túto brečku, aby som mal čím splachovať svoje hrdlo. Symbol Ameriky a nezdravého stravovania. Fľaška za fľaškou. V mysli si vybavujem tváre všetkých tých protagonistov. Hrajú v miniseriálikoch uprostred filmov a relácii. Všetci sú šťastní a maximálne osviežení. Zuby od ucha k uchu. Smejú sa. Skáču. Behajú. Hrajú stolný futbal. Fandia naším hokejistom. Skladajú z plastových fliaš všetko od Tatier až po Bratislavský Hrad. Jednoducho nevedia obsedieť. Im to robí dobre. Táto hnedá tekutina. Žalúdky majú oceľové. Zuby z matného skla. Alebo ich ani nemajú. Sú rozleptané nadobro. Ako feťákova chrupavka v nose. Asi sa tým živia. Koložravci. Ďalšia slamka. Ďalšia fľaška. Počujem oxid uhličitý. Vo vzduchu cítim cukor. Na jazyku med, v srdci jed. A podobné blbosti. Dve koly a som rozbitý. Dostal som z toho kofeínový hype. Pijem to, lebo nechcem piť alkohol. Alkohol nepijem, musím šoférovať. Na nočáky sa mi dnes nechce čakať. Že prečo ne matony? Neviem. Matony je vraj tam, kde to žije. Dnes to bude nejaké iné miesto. Ako vždy. Ďalšia. Vymieňam krv za kofeín. Už je zo mňa iba nevratná fľaša. Ináč nič. Čistá limonáda. Najlepší by som bol ľadovo vychladený. Mojou arómou je karamel. Z očí mi šľahá kyselina fosforečná. Spermie nahradí glukózový sirup. Moja energetická hodnota je nulová. Som sladký, ale na hrdlo sa mi nepozeraj. Už dávno som po dátume spotreby. Enjoy.
