Bol som pomerne nervózny. Chápal som, prečo ma takto buzerujú. Môže za to Ahmed na sedadle spolujazdca a jeho hlúpa maskáčová bunda. Nosil ju, hoci bol krajný pacifista. Vravel tomu tichá provokácia. Vraj potrebuje stále dokazovať, že sme v demokracii. Slobodu názoru.
Jeho zámer schvaľujem, len mi občas uniká, prečo si to potrebuje dokazovať práve v mojom aute. A najmä, keď ideme do Petržalky. Miesta posiateho desiatkami kontrolných stanovíšť, plné kadejakých vojakov z Oravy a východu Slovenska. Títo chlapci videli arabov a černochov maximálne na turistických chodníčkoch Tatier alebo v príručke „Ako vyzerá terorista?“, ktorú vydáva ministerstvo obrany.
Napadlo ma, že vystúpim a nechám si zobrať odtlačky prsta. Gesto priateľstva voči vojakom.
Chvatne som stlačil vnútornú kľučku dverí a rýchlo som ich otvoril. Švihom som vystúpil.
„Na zem, ruky za hlavu!! Okamžite!“ Ozval sa mĺkvy kolega so zbraňou. Nesprávne pochopil moje správanie.
Hlaveň samopalu mi mierila priamo na temeno.
Bol by ma aj zastrelil, keby ho nezahriakol kapitán stojaci obďaleč.
„Ukľudnite sa seržant!“ Veliteľ mi ukázal aby som sa postavil „ospravedlňujem sa vám za napäté správanie našich ľudí. Pochopte, sú vystresovaní. Posádka pred nimi umrela, keď počas obeda vletelo do základne staré Audi plné dynamitov. Chlapci akurát obedovali.“
Kapitán mi vrátil doklady a pokynul aby som pokračoval v jazde.
„Veľa šťastia. A príliš sa nevzďaľujte od kontrolných bodov.“
Obrovská závora sa zodvihla. Ahmed si odfúkol a ja tiež.
Po rozbitom asfalte sme prechádzali na druhý breh Dunaja.
Predvčerom vybuchla čerpacia stanica neďaleko petržalského železničného nádražia. Hoci sú koľajnice chránené obrovským dvanásťmetrovým múrom, lokomotívy už dva dni jazdili podľa krízového cestovného poriadku. Nad miestom krúžili vrtuľníky. Ich rotory pretínali vzduch ako keby chceli vyhrať casting na Miss Saigon. Pred stanicou stál obrovský obojživelný Aligátor. Posádku tvorili ešte chlapci. Dvaja pofajčievali cigarety, zvyšok si leštil slnečné okuliare.
Prešli sme s Ahmedom do vnútra budovy, priamo k okienku. Nebol tam dlhý rad.
„Dva lístky do Budapešti.“
Pokladník nadvihol obočie.
Nedivím sa mu. V Budapešti to vrelo. Za dva dni sa tam uskutočnili tri samovražedné atentáty. V utorok 40 mŕtvych ľudí, v stredu 15. Atentátnik sa odpálil v obchode so značkovými teniskami FootLocker na znak odporu proti západnej civilizácii.
„800 Euro“ zavrčal pokladník.
Ahmed si skontroloval na svojom smartphone, či sa mu bezpečnostná šifra cestovného lístka sťahuje. Keď sa presvedčil, že je všetko v poriadku zašmátral vo rukami vo vreckách. Po chvíli položil pred pokladníka pokrčené bankovky.
„To si nechajte na žuvačky a lízatka“ odvrkol predavač lístkov „hotovosť neberieme“
„Prepáčte, mám zablokovaný prístup na účty.“
Po každom teroristickom útoky úrady zablokovali Ahmedovi účty. Keďže útoky boli na dennom poriadku, Ahmed prakticky nemal prístup k peniazom.
„Neberiete ani doláre?“
Pokladníkovi zasvietili oči.
„Dobre, ale bude to 150 dolárov za papierový lístok.“ Papierový lístok znamenal tlačenicu s mongolskými prisťahovalcami v štvrtej triede na konci vlaku.
150 dolárov za tretiu triedu,ku 800 eurám za komfortné kupé, bolo trošku veľa, ale nakoniec, nebol to až taký vražedný kurz. Euro nemalo bohvieakú hodnotu, bola to skôr spomienka. Európska únia sa rozpadla pred 15timi rokmi. Jediné čo po nej ostalo, boli takmer neprelomiteľné zmluvy o ekonomickej únii a daňovej harmonizácii. Mnohí vravia, že ju položila až séria 11 atentátov na Frankfurt pred 16timi rokmi. Mnohí tvrdia, že za to môže prehnité byrokratické jadro. Iní tvrdia, že rozklad sa začal vstupom Turecka. Nájdu sa aj takí, ktorí vinia amerického prezidenta Vincente Chaviera, že schválne zverejnil správu o prvých kontaktoch so systémom Alfa Centauri, len aby položil úniu. Nuž ľudia si vymyslia všeličo.
Ahmeda však biznis nezaujímal. Chcel odísť preč. Tak som mu teda zaplatil 150 dolárov na lístok a odprevadil ho na perón. Podali sme si ruky a Ahmed zmizol v dlhom vlaku.
Cestou domov zo stanice bola strašná zápcha. Dvaja homosexuáli si zaplatili svadobný obrad pod oblúkmi na jednom z Bratislavských mostov. Chceli svadbu vo veľkom štýle a tak odstavili všetky pruhy. Zabrali pre seba celý most, autá sa vliekli ako slimáky. Zapol som auto pilota a kontaktoval Lindu. Musel som sa s ňou udobriť, nedávno sme sa pohádali.
„Haló“ Lindin hlas sa rozlial po kabíne auta.
„Zapni si projekciu, Linda, nevidím ťa“ neznášam, keď s niekým komunikujem a nevidím ho.
„Nezapnem“ odpovedala trucovito. „povedz rýchlo čo chceš, lebo inak zložím“
Linda bola na mňa naozaj nahnevaná.
„Pozri, veľmi ma mrzí, že sme sa pohádali včera kvôli tomu domácemu robotovi“
Linda bola ticho.
„Musíš pochopiť prečo som Bimba (tak sme nášho chlpatého robotického miláčika volali) hodil do smetí. Zoskratoval mu obvod, tomu zvieratku nebolo pomoci. Niečo sa v ňom ustavične pálilo. Smrdel ako pokazený hriankovač.“
Na druhom konci linky som začul preglgnutie.
„Vidíš, mala som pravdu“ Linda konečne prehovorila „nemali sme si brať z útulku mechanického psíka. Bola tam kopa iných. Klonovaných, dokonca niektoré boli aj ozajstné.“
„Láska, ešte raz ti vravím, mrzí ma to. Keby som mal dosť peňazí na organického psíka, kúpil by som organického. Nehnevaj sa na mňa prosím ťa.“
„ Dobre, nehnevám sa. Ale na oplátku, sa nesmieš hnevať na mňa ty, keď ma večer uvidíš.“
„ Bola si u kaderníka?“
Linda sa zasmiala.
„ Uvidíš večer.“
Nech už to bude akékoľvek prekvapenie, bol som spokojný. Hlavne, že sa už nehádame.
Sedel som na svojej alabastrovej sedačke z pštrosej kože. Oproti mne sedela na stoličke rozvalená Linda. Kedysi bývala krásne dievča, ale teraz, teraz....
Odvrátil som od nej pohľad. Na plastovom stole ležala plastová vizitka. Keby som nebol taký vyvalený z udalostí možno by som vám bol býval porozprával o tom, aký som pyšný na svoj vzácny nábytok z plastu. Alebo aj o tom ako sa máme fantasticky, môžeme si dovoliť s Lindou dokonca aj auto so spaľovacím motorom. Stojí v garáži, občas ho vytiahnem aby som podráždil vôňou benzínu susedov. Každý víkend sme sa v ňom vozievali s Lindou po Dunajskom nábreží. Okoloidúci striedavo obdivovali luxus benzínového auta a krásne ženské telo mojej priateľky.
Ehm, jej ženské telo. Teraz by ho už asi veľmi neobdivovali.
Otočil som plastovú biznis kartičku na druhú stranu, pretože po čínsky neviem. Stálo tam:
„Sexmoddingová kancelária doktora Wana“
1 dočasná premena pohlavia zdarma
„Ako sa ti páči moja nová vizáž?“
Linda bola nadšená
Ja veľmi nie.
„Na koľko to bude?“
„Na mesiac. Potom ma pán doktor Wan konvertuje naspäť.“ Linda sa zamračila „Zlatko nehnevaj sa, pochop, chcela som skúsiť aké je to byť mužom, aspoň nachvíľu.“ Hĺbavo sa na mňa zahľadela a poškrabala si rašiace fúzy na brade.“
Pokúsil som sa o úsmev. Také krásne dievča to bolo. A teraz je z nej muž. Podľahla módnej vlne sexmoddingu. Čo s ňou budem robiť. Teda, čo s ním budem robiť?
„Nebuď taký smutný. Pozri,“ukázala dlhým prstom na plastovú vizitku „doktor Wan predpokladal, že budeš v rozpakoch. Dal mi jednu premenu pohlavia zdarma. Môžeš byť mesiac ženou....“ Linda sa významne usmiala. Poškrabala sa medzi nohami.
Neveril som vlastným očiam. Moje dievča sa zmenilo na muža. Namiesto pŕs ma chlpy na hrudi. Na brade vidno bodky fúzov. Škrabe sa medzi nohami...
„Vieš čo je strašne smiešne?“ Linda sa celkom dobre bavila. Teda vlastne Lindo.
„ Čo?“ nedokázal som sa na ňu ani pozrieť
„To, čo sa mi hojdá medzi nohami.“
„Ehm“ na viac som sa nezmohol
„Chceš to vidieť? Je to fakt sranda...“
„Eéé, asi vieš čo.... „ nestihol som zareagovať včas...
Linda si stiahla nohavice.
A ja som čelil tvrdej realite, Lindinmu novému prirodzeniu.
Kam tento svet speje....
