Rozvalený na zošúchanej sedačke, opitý hitom tejto sezóny, killer-drinkami tvorenými bacardi a prometazínom, prepletáme svoje telá a trénujeme extatické výrazy ne tvári.
Uwe trošku schudla, po mesačnej diéte váži iba 190 kilo. Tunde vraj zhodila tiež, ale nevidno to. Každopádne, baby sa rozhodli, že si trochu zašpásujú, teraz keď majú niečo málo pod štyristo kilo. Záhadou ostáva, ako som sa do ich žartíku priplietol ja a môj byt. Celkom iste tomu raz prídem na kĺb, ale práve teraz nemôžem, lebo mám práve horší problém.
Tunde sa ma totiž pýta, či som už niekedy skúšal sendvič s dvoma kočkami.
Vystrašene odpovedám, že ešte nie.
Tunde to chápe ako súhlas.
Uwe teda vytiahne strap-on, umelý penis ktorý sa pripína na pás. Slastne sa na mňa usmeje, a začne si mechanizmus komplikovane pripínať na ovísajúce brucho.
Vraj budem prekvapený.
Prebleskne mi hlavou, že to sa nikdy nedozvedia.
Jediným klzkým ťahom sa vymaním z mocného zovretia Tunde, schmatnem tričko, ktoré stihli zo mňa vyzliecť a rozbehnem sa proti oknu, s akčným zámerom vyskočiť von. O pár milisekúnd zacítim tvrdú sklenú plochu na svojej hlave. Druhý pocit by mali byť črepiny okolo ramien a tretí svieži vzduch októbrového leta, ktoré nám prinášajú tieto tohtoročné trendy klimatické zmeny.
Nič také sa nestalo. Moje telo sa odrazilo od skla, a zadok dopadol tvrdo na podlahu. Nevedel som, že sklo je taký pevný materiál. Chcel by som skúsiť jeho tvrdosť ešte raz, ale nemám čas. Dlážka sa už jemne trasie, vnímam ako sa Uwe ku mne blíži hompáľajúcim krokom. Veľkou spotenou rukou ma schmatne za plece a ťahá späť do obývačky. Koža na zadku sa mi odiera o plávajúcu podlahu. Rozmýšľam, či zacítim pach spáleného mäsa. Točí sa mi hlava.
Zastavíme sa.
Tunde stojí nado mnou rozkročená. Jej ovísajúce tuky sa jej rozlievajú po tele ako travertínové jazierka v Turecku, nafotené pre katalóg cestovnej kancelárie Reufa Reisen.
„Kam utekáš? Nemal si dosť sirupu?“
Krútim hlavou, vzpieram sa ale nejde to. Uwe má stisk Old Shatterhanda.
Tunde na mňa pozrela s prísnym výrazom.
„Je nejaký nesvoj. Nalejeme do neho ešte deci sirupu, nech sa upokojí.“
S týmito slovami schmatla fľaštičku Kodeínu a zmixovala ju zo sprajtom.
Stisol som pevne zuby. Svine hnusné, prvýkrát ste ten oblbovák do mňa naliali, ale teraz sa vám to už nepodarí.
„Otvor ústa.“ Tunde sa na mňa nežne usmiala. „Bacardi som ti nedala, to by ťa to možno zabilo, takže sme ti spravili nealkoholickú verziu koktailu.“
Zavrtel som hlavou.
„Povedala som, otvor hubu“ zrevala Tunde tak, že egyptská váza, ktorú máme úplne hore na knižnici, sa zatriasla. Chvíľku balansovala na hrane skrine a potom sa zrútila dolu. Stovky črepín vystrelili s rinčaním po izbe.
„Au!“ zvreskla Uwe.
„He?“ Tunde mi oprela koleno na hruď tak, aby som sa nemohol hýbať. Uwe síce uvoľnila stisk, ale obrovský ohryzok Tundinho kolena ma tlačil k zemi.
„Črepina z tej vázy!!!“ cedila cez zuby Uwe.
„Čo sa stalo?“ Tunde hladila Uwe ustarostene na pleciach.
„Zapichla sa mi do stehna!!“
Tunde nerozumela. „Zlatko, čo to trepeš?“
„Pozri!“ zvolala hystericky Uwe a otočila sa chrbtom k Tunde, aby lepšie videla.
Ak by bola celulitída krajina, tak zadok Uwe bol určite jej hlavné mesto a chránenou rezerváciou UNESCO. Boli tam litre kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie. Avšak uprostred, ako meteorit z inej dimenzie vytŕčala drobná črepina z rozbitej vázy, ozdobená tenkým vláskom bordovej krvi, tiahnucim sa po obrastenej nohe až po zem.
Uwe si všimla červený pramienok až teraz, spolu s nami. Zoskočene zhíkla.
„Neznášam pohľad na krv.“ zasyčala cez pery. Z tváre sa jej razom vytratila farba. Vzpriamila sa, vyvrátila oči a zaklopila hlavu. Chvíľu sa jemne kmásala a potom z rachotom dopadla na zem ako ranený medveď Grizzli z Aljašky..
Uwe omdlela.
Tunde uvoľnila stisk kolenom, odhodila pohárik so sprajtom a priskočila k nevládnej Uwe aby ju ratovala.
Cenné sekundy Tundinej nepozornosti som využil. Rýchlo som vyskočil na nohy a rozbehol sa ku dverám.
Lomcovanie kľučkou nepomáhalo. Zamknuté.
„Hľadáš toto?“ ozval sa zlomyseľný pohľad Tunde. Stála teraz uprostred haly s kľúčikmi od bytu vysoko nad hlavou. Vzadu za ňou sa zviechala Uwe. Pripomínala mi pasáž z filmu Zachráňte Williho, keď kosatku vyplavila ropná škvrna na breh.
Vedel som, že nemám šancu.
Rozbehol som sa úplne nečakaným smerom, priamo cez spálňu, rovno proti oknu. Teraz to určite vyjde.
Sklená tabula zarinčala ako sa rozpadávala okolo môjho letiaceho tela na tisíce drobných kúskov. Vyšlo to! Som vonku. Dostal som sa na slobodu. Chvíľu som sa tešil, potom prišla na radu realita. Nedávno sme sa presťahovali. Pôvodne sme bývali na prvom poschodí, preto som sa tak neohrozene vrhal von z okna.
Teraz však bývame trochu vyššie. Na desiatom podlaží. Máme krásny výhľad. Večerná skyline Bratislavy z tejto strany býva úžasná.
Chladný vzduch letel okolo mňa sviežim vánkom teplej jesene. Práve keď som si to začal vychutnávať prifrčal chodník. Na môj vkus, až príliš tvrdý ale asfalt chutil dobre. Zahryzol som sa do neho s takou vervou, že mi čeľusť prerazila zátylok a jej zvyšky s cvengotom dopadli ne veko kanála hneď vedľa.
