Ilúzie a klamy

1„Je to na nič. Môj život je otrasný. Nič sa mi nedarí. V tejto hlúpej diere sa človek jednoducho nemôže realizovať. Nebaví ma to tu. Fakt. Žijeme tu ako králiky. Najradšej by som odtiaľto odišiel. Niekde by som chcel viesť dôstojný život šťastného človeka“ bručal si môj kamarát, keď ma viezol domov. Na semaforoch skočila zelená, my sme sa pohli a ja som sa zamrvil na kožených poťahoch spolujazdcovho sedadla. Náš strieborný Mercedes pomaly kĺzal vilovou štvrťou.  2 Jana bola pekné dievča. Sedela oproti mne. Čokoládové vlasy jej padali z ramien až na malé prsia. Krátke tričko odkrývalo štíhly driek a popuk s maličkou pehou napravo. Preložila si dlhé nohy, mierne sa predklonila a vpíjala sa do mňa zelenými očami. Počúvala. „..podľa mňa to majú v súčasnom spoločenskom stave ženy ťažké. Systém je jednoducho nastavený na mužské rozmýšľanie a mužský spôsob dosahovania cieľov. Treba to zmeniť.“ Peter dohovoril a ja som videl ako Jana súhlasne prikyvovala.„ Ja osobne tiež považujem za nedostatok, a priam až za otrasný fakt ako sa škatuľkuje. Si zober, šikovná baba, len je tučná. Robí konkurz na sekretárku, spoločne so svojou krásnou kamarátkou. Samozrejme že to nevyhrá, lebo sa rozhodnú pre to krajšie dievča. Jednoducho otrasné škatuľkovanie, podľa fyzický parametrov, ktoré sú úplne nepodstatné“ hovorím na to ja. „možno že si myslíte že to už tak nie je, ale tento trend stále pretrváva“ pokračujem, Jana na mňa súhlasne hľadí, „je to jednoducho nezodpovedné. Predsa v živote sú aj dôležitejšie veci ako krása a sex nie? Je tu láska, spoločenské uznanie, zodpovednosť, deti, rodina a tak.“ „Máte pravdu chalani, ale čo s tým robiť?“ Jana je v rozpakoch. „No, ľudia sa budú musieť naučiť brať každého aký je, aj s jeho chybami a snažiť sa vidieť jeho prednosti. Jednoducho nezostávať na povrchu ale zaujímať sa aj o pocity, ísť do hĺbky, pochopiť dušu, aj trebárs dajme tomu toho tučného dievčaťa“ uzatvára Peter. Jana súhlasne prikyvuje, potom sa zamrví. „Odskočím si chalani, dobre?“ Chvíľku sa pozerám ako sa vzďaľuje smerom k WC. Potom sa významne pozriem na Petra: „Myslíš že si ju holí úplne, alebo tam má iba pásik?“ „Podľa mňa úplne. Túto by som dal kámo.“ „Ja tiež“  3 „Školstvo a vzdelanie nie je na predaj! Kde sme? Jednoducho nemôžme dovoliť aby sa za takéto veci platilo. Vzdelanie nie je Termix ktorý si kúpiš v oddelení mliečnych výrobkov. S takýmito vecami sa jednoducho nemôže obchodovať! Je to doslova nehumánne. Nie platenému školstvu!“ skríkne Matúš B., predseda študentského výboru. Chvíľu si vychutnáva potlesk, potom sa razantne zvrtne na opätku, po schodíkoch svižne zbehne dolu a namieri si to rovno ku mne za tribúnu. Trochu sa bavíme o prejave, potom mu zazvoní telefón: „Ahoj Kubo.. Jasné tie referáty a skriptá ti donesiem... Pre teba sú nie?... Ako? Chceš ich dať ešte ďalším desiatim ľudom? ... Nie, nie, ja viem že sa to nikto nedozvie... Ide o to, že my dvaja sme kamaráti, ja som si myslel že to bude iba pre teba. Ale toto je celkom iná situácia...Pozri, ty to máš zadara, ale ostatní, dvacka za referát, okej? Nie som debil, robil som na tom jak idiot, a teraz to mám rozdávať zadarmo pólke školy?!“