Pretriem si oči. Mám v nich suché omrvinky.
„Vraví sa tomu karpiny.“
„Ako tá skupina?“
„Tak.“
„Možno ty to voláš karpina, mne to skôr pripomína staré mleté pečivo. Za svet si nespomeniem ako sa tomu vraví.“
„Čo myslíš?“
„No, veď vieš, keď si robíš rezne. Vyváľaš ich najprv vo žĺtku a potom v tomto...
Ja to mám v očiach každé ráno. Dvadsať rokov si tieto omrvinky z očí budem odkladať a potom ti spravím také vyprážané schnitzle, že na ne do smrti nezabudneš...“
„Bleé, fuj...“
V televízii sa striedajú speváci. Najprv švédsky Ind v Los Angeles, potom gitarová kapela zo Sniny. Po nich strašne škaredý hispánci z All 4 one.
„Ako sa to mohlo ľuďom páčiť?“
„To boli deväťdesiate roky. Taká divná doba...“
Ďakujem včerajšie rožky nebudem. Ohľadné pečiva som dosť náročný. Vždy musím mať niečo čerstvé. Pozriem von oknom. Dole ulica, napravo nemecké potraviny. Oproti susedia na balkóne, niečo vášnivo rozoberajú. Je to smiešne, vidím im až do kuchyne. Zabudli zavrieť chladničku. Pofajčievajú v jedinom maličkom priestore, ktorý je otvorený.
Mikro – výbeh z mini bytu. Gestikulujú rukami jedna radosť. Takto ráno...
„Koľko je hodín?“
„Bude dvanásť.“
Vybehnem von pred panelák. Miestny pätnásť roční homies odpaľujú prvé jointy. Venujú mi tvrdé pohľady.
Nie som odtiaľto. Len som tu prespal. Včera sme mali pizzovú party.
V starej českej plynovej peci MORA sme robili zázraky s talianskym cestom a omáčkou.
Zapíjali sme to Pezinským vínom, posypali oreganom, potreli cesnakom. Nakoniec sa pizza minula a ostalo len víno.
Auto na mňa priateľský zabliká. Nefunguje mi rádio. Musím počúvať zvuk motora. V mojom aute to nie je bohvieaká výhra.
Na križovatke skoro zrazím cyklistu. Lezú mi na nervy. Sú taký šťastní, že môžu byť členmi cestnej premávky. Vždy mi zavadzajú v pruhu, idioti. Nabudúce neberiem ohľady. Bude to ako v tej brutálnej hre. Carmageddon sa tuším volala. Išlo o to zraziť autom čo najviac chodcov. Za tehotnú ženu bolo sto bodov.
Dnes to budú francúzske raňajky. Bude jedna hodina, ale to nevadí. Ja sa riadim podľa svojho. Nakupujem v prázdnom hypermarkete pečivo. Croissainty, či ako sa to píše. Sú sladké. S malinovým džemom z Nemecka je to lahôdka. Plus čokoládové mlieko.
Pre istotu, ak by som dostal chuť aj na niečo slané, beriem do košíka aj liptovskú parenicu, francúzske bagety a ruský chlieb.
„Noviny nepotrebuješ?“
„Dnes je nedeľa. Tlač nevychádza.“
Napriek tomu neodolám a kúpim si horúce včerajšie správy o tom čo, a ako bude v Big Brother. Nepohrdnem ani pikantériami z pripravovanej reality show maďarského formátu.
V sekcii elektroniky je na každej obrazovke česká Superstar. Miss universe z nej nebude, ale na druhú stranu, spieva celkom pekne.
Pri pokladni je veľký regál so zahraničnou tlačou. Hneď oproti číta holandský párik najnovšie vydanie Harryho Pottera. Kniha vyšla iba včera a už je všade. V celom svete. Ešte ju nestihli preložiť, a tak sa predáva po anglicky. Dva dni sú predsa len málo.
Pokladník je starý pán. Zaskakuje za pravidelných zamestnancov, ktorí sú teraz na kúpalisku. Pokladnicu nemeckej výroby ovláda celkom zdatne. Logá francúzskej spoločnosti má na všetkých častiach trička. Nízku penziu dopĺňa ešte nižším podielom z globalizácie.
Nechám mu desať korún naviac a idem sa naraňajkovať domov.
Je pol druhej poobede. Nedeľa.
