Seriózny čitateľ blogov vymiera

Potom to príde. Nenechám sa odradiť ani komplikovaným interfacom blog operátora. Dokonca som ochotný refreshovať browser aj zo dvadsať krát, kým sa konečne nenatiahne môj obľúbený javaskriptový editor. Priamu editáciu v HTML nemám rád. Drbať sa s hlúpymi tagmi to ešte.. Taáák. Už len nastaviť dátum publikácie a je to. Náramne chúlostivá záležitosť. U mňa je špekulantstvo na vysokej úrovni. Hľadám peak time, potom time po peak time, potom čas keď sa zverejňuje najmenej blogov. Zozbierané informácie analyzujem a starostlivo vyhodnotím, všetko len preto, aby som to nakoniec aj tak všetko zmenil. Keď boh dá, alebo mám svoj deň, tak sa úplne pomýlim a nastavím dátum vydania na včerajšok. Teda nie, to sa nestáva, ale takých dvadsať minút dozadu, to tu mávam často. Kedysi dávali taký seriál, volal sa že Krok späť. Hral tam taký strašne, ale fakt strašne hlúpy svalovec s veľkým nosom a tupými očami. Ťažký donchuan, top secret agent, chodil riešiť problémy včerajška do minulosti. Ja nie som ako on, ale krok spať s blogom sa mi darí dosť často. Čo už. Aspoň, že je blog publikovaný. Jeho nadpis tam svieti na hlavnej stránke a ja sa teším na prvých návštevníkov.No a toto je pointa. Návštevníci. Človek vychovaný na všakovakých fórach ázetu, iksčatu očakáva veľa. Adrenalín mu pumpuje žilami. Tep srdca počuje až v ušiach, hlava duní. Nič pre kardiakov toto blogovanie. Príde prvá reakcia. Kto to len môže byť. Hm, ešte sa nepozriem, nechám to „dozrieť“. Zbehnem teda do ľadničky, vyberiem sa na prechádzku, skočím do obchodu po noviny, alebo na pivo so susedom. Vrátim sa po hodinke. Reakcie sú. Fajn. Teraz pozor, chce to guráž. Krv pulzuje v spánkoch, oči sledujú hypertextové odkazy, ruka naviguje kurzor. Moje mozgové závity sa v nemom očakávaní divokých slovných súbojov pripravujú na záplavy prázdnych argumentov a lavíny slov, ktoré nič nehovoria. Prsty precvičujem. Viem písať desiatimi prstami, ale človek sa musí naučiť písať automaticky tie najkrajšie a najlepšie škaredé slovíčka. Aby ich mohol pohotovo sypať z rukávu ako odpovede na záplavy vulgarizmov od čitateľov s ešte vulgárnejšími prezývkami. Mozog precvičujem tiež. Treba si pripraviť argumenty. Aj tomu najmúdrejšiemu účastníkovi vytriem zrak svojimi hlbokými vedomosťami o danej problematike, zruším ho tak, že prisahám, už nikdy sem nepáchne... Ehm, nechal som sa uniesť, samozrejme, že chcem, aby ma čítal aj naďalej. Ale som pripravený. Chcem to. Ten slovný boj, iskrenie slovíčok, preteky prezývok, záplavu skratiek RE s ktorej vyčnievajú len tie najskvostnejšie vulgarizmy. Bude to tvrdé. Nie som ale žiadny mäkkýš, na takúto výzvu sa teším. Preteky v osočovaní sa môžu začať. Kliknem na diskusiu. Očami prebieham po riadkoch textu na obrazovke. To má byť zlý žart, alebo čo? Nikde nič. Žiadne nadávky. Nikto sa nezmohne na nič lepšie ako: „super text, držím palce“, alebo „to je môj názor, fakt“ alebo „hovoríš mi z duše“.... Čo je to? Banda recesistov? Hľadám teda pubertálne názory pubertálnych klávesníc. Zase nič. Žiadne „Ty kokso..“ Hľadám nejaké negatívne názory. Odľahlo mi. Samozrejme že sú. Ešte stále to nie je kresťanský seminár, ale diskusia na internete. Aspoň dačo. Je ich tiež dosť. Ale adrenalín upadá. Žiadne slovné skvosty, ani vetné indivídua. Iba seriózne argumenty čo poukazujú na biele miesta môjho textu, o ktorých spravidla sám viem. Ale čo je najhoršie, aj tieto reakcie sú väčšinou milé a vľúdne. Občas aj povzbudenie, že nabudúce to bude lepšie. To ma vždy dorazí. Fakt ma to odzbrojuje. Táto high society blogov. A ja som mal pripravených toľko slovných kreácii v rukáve. No nič. Musím sa asi viac snažiť.