Presťahoval som sa. Do nového bytu v novom dome. Hneď vedľa býva nová susedka, neuveriteľné neurotická, spiaca v jej novom byte na svojej novej posteli, s hlavou priamo pod mojou novou stenou. Neviem aké riadenie osudu viedlo k tomu, aby som svoj stôl, počítač a najmä masívny subwoofer Creative Labs s výkonom „ možno aj niekoľko tisíc wattov“ položil priamo na opačnú stranu tej mladej steny.
Vidno, že pokrok dorazil aj do tohto domu. Nové stavby, nové stroje, nové technológie.
Všetko je menšie. Napríklad také obrazovky. Z roka na rok sú tenšie a tenšie.
Rovnako ako steny. Aj tá naša, o ktorú sa delíme spoločne so susedkou je moderná. Tenká ako papyrus, v koexistencii s výkonným subwooferom plní dve úlohy jednou ranou.
Je nepriehľadná a bravúrne prenáša basovú linku do susedných bytov. Takže opatrne. Len nech to nereve.
Lebo zaklopká.
Raz aj zazvonila.
Inak celkom milá mladá žena. Predstavoval som si ju takú starú, otravnú a nevyspatú.
Avšak, keď jej otvoríte dvere, pôsobí prívetivo.
Svoje sťažnosti začína inteligentne, napríklad minule, keď Darsy štekal uprostred noci, začala napríklad vetou:
„Toho vášho psíka mi bolo tak ľúto. Ešte stále ho trápi tá nepríjemná choroba?“
Vtedy potlačím nutkanie skonštatovať niečo ako:
„náš psík je žiaľ úplne zdravý, bežne si v noci schuti zašteká“, a ubezpečím ju že túto noc bude všetko v najlepšom poriadku.
„Migrény, migrény, ach tie migrény“ povzdychne si ku koncu konverzácie, ľavou rukou si pridŕžajúc hlavu, akoby sa uisťovala či ju ešte stále má.
Mama má pre ňu pochopenie.
Subwoofer nie.
V každom prípade, boj na tomto poli prehrala moja strana steny na celej čiare.
Reproduktory, všetky tie malé a milé čierne stvorenia, ktoré som s takou námahou strategicky rozmiestňoval takmer tri dni a tri noci po celej izbe za účelom dosiahnutia toho najlepšieho zvuku, zapadajú teraz prachom.
Čo už.
Má aj partnera. Parkuje so svojou oktáviou priamo pod domom na našom parkovisku. Zakaždým odstaví svoj automobil veľmi provokatívne, priamo na vyhradené miesto, presne medzi dva pruhy.
Nech robím čo robím, nikdy neviem zaparkovať hneď vedľa na prvý krát. Priamo.
Vždy musím vykrúcať volant, cúvať, radiť a tak. A to sa považujem za dobrého šoféra, ktorý sa pichne kamkoľvek, trebárs aj v pondelok o dvanástej, dajme tomu na Kozej.
Faktom je, že nemá veľmi citlivý alarm.
Zistil som to dnes, keď som sa pokúšal parkovať zarovno susedovho auta, presne podľa pravítka, vedený myšlienkou, že keď to dokáže on, tak aj ja.
Ále opatrne, lebo keď sa mu to auto ešte raz tak rozhojdá, ten alarm stopercentne zobudí aj nášho psa, nielen susedku.
Hlavne aby bolo v dome ticho.
