Zásadný problém pri chôdzi peši je fakt, že takto cestaubieha pomaly. Nevinný výlet do centra mesta sa môže raz – dva zmeniť na nočnúmoru, plnú žmúrenia do jasného slnečného svitu a namáhavého plahočenia sak cieľu, ako na Sahare. Tento problém odradí väčšinu. Tej sú známe dveriešenia:
Za a, - kúpia si cestovný lístok
Za b, - kúpia si auto
(zopár dobrodruhov pozná aj bonusové riešenia, akonapríklad:
- kúpia si bicykel
- kúpia si skateboard
- kúpia si kolobežku
- kúpia si koňa (raz to bude trendy, uvidíte)
- nahovoria niekoho, aby mu mohli vyliezť na hrb (veľaľudí vám to aj ponúkne, často nezištne a len tak - sami od seba)
a tak ďalej, dalo by sa to rozvádzať, ale nebudemodbočovať..)
Avšak mne sa vlastné auto kupovať nechce, a dávať za každým desaťkoruny na cestovný lístok ma nebaví. Ak pominiem všetky bonusovériešenia, ostáva jediné – spestrenie samotnej chôdze.
Asi pred piatimi rokmi som si preto zakúpil walkman.Prirodzene, nie je na tom nič prelomové, ale neverili by ste, ako mi takýwalkman spríjemní cestu peši. Hudba ubieha mojimi ušami, je to látkaz ktorej si skladám cestu pre moje myšlienky. Kráčam do rytmu ako vojakv americkom filme a v mysli sa mi pri tom odvíja vlastný film.Niekedy len tak o ničom, niekedy len tak o tom, čo by bolo, keby bolo,alebo nebolo.
Aby som to zhrnul, stal som sa na hudbe pri pešej chôdzezávislý. Walkman časom vystriedal discman, ktorý spolu s príchodomrýchleho sťahovania hudby do môjho počítača, vystriedal MP3 prehrávač. Takoutoevolúciou by som svoj príbeh mohol zakončiť.
Lenže popri technickej evolúcii, prebiehala aj biologickádegenerácia mojich uší.
Odštartovalo to tým, že moje Druhé Ja sa začalo sťažovať, žehudobný zážitok si nemôže vychutnať naplno. Prekážali mu zavýjajúce sirénysanitiek, trúbenie autobusov, krik detí, šum vetra. Jednoducho čokoľvek. Akoviete, s Druhým Ja to je ťažké. Málokedy mu vyjdete v ústrety,pretože druhé ja prezentuje ten opačný názor. Utláčaný chlapík v tmavomrohu mojej mysle, ktorý ma vždy tie najgeniálnejšie nápady. Až také geniálne,že sa ich bojím uskutočniť.Rokovania s Druhým Ja bývajú ťažké. Väčšinou z nichvychádza porazené, najmä ak to bolo jednanie o kľúčových otázkach. Aspoňto moje Druhé Ja, myslite si o mne čokoľvek chcete.
Vždy sedíme proti sebe, moje Alter Ego v štýlovomsvetríku od Armaniho, topánkami od Valentina, košieľka Ralph Lauren. Moje DruhéJa je vždy perfektné oholené, so skvelým účesom nad čelom. Denne navštevujemanikúru a pedikúru, obočie si necháva upravovať na kozmetike každý týždeň.Svoj životný štýl zveril spolu so starostlivosťou o pokožku profesionálom.Je to nefalšovaný metrosexuál.
V kútiku mojej mysle to nie je bohvieaké, jedenvyšúchaný turecký koberec, dve semišové kresielka, starý sviečkový luster,zelené tapety. Druhé ja sa usadí v jednom kresielku, preloží si nohu ceznohu, zapáli si cigaretu (ja nefajčím, ako inak), usrkne z ochutenejminerálky (nepijem ochutené minerálky) a spustí:
„Počuj, hentú kočku by sme mali pretiahnuť a potom sana ňu vykašlať.. má divný nos,...“
Alebo:
„Vykašli sa na Petra. Jemu nebude vadiť, že sa vyspíšz jeho frajerkou. Ste kamaráti už od detstva? No a čo? Takých eštebude. Ľudia sú na to, aby sa využívali...“
Samozrejme, že so svojím Druhým Ja neriešim len takétotelenovelistické problémy. Druhé ja mi kecá do všetkého. Ale to by sompotreboval celú knihu, aby som to mohol rozpísať.
Vždy ho dlho počúvam, musím priznať, že dlhšie ako by bolotreba. Nakoniec ale poviem:
“Nie.“
Som proste hlupák, alebo sa snažím dobre vyzeraťv očiach iných, alebo niečo medzi...
Druhé ja potom smutne vstane, a odoberie sa preč.
Po týchto situáciách mám strašnú chuť spraviť mu radosť.Preto si ho získavam drobnosťami. Napríklad zjem sestrine keksy, vykašlem sa navypracovanie zadania v škole alebo nenechám čašníkovi prepitné.
Nedávno si takto sedíme so svojím Druhým Ja v kútikumojej mysle.On pije dvojité presso, ja kokakolu.
„Počuj, ten discman by si mohol dať hlasnejšie,“ vraví mi.
Nechápavo sa naň zahladím. Roztiahnem vertikálne žalúziea pozriem von. Hučia tam autá, búchajú žeriavy, fakt ničv sluchátkach nepočujem.
„Dobre teda“
Moje Alter Ego nervózne usrkne kávu z bieleho hrnčeka.Rýchlo zatiahnem žalúzie. Keď sa rozhostí v kútiku mysle tma, ktorúprelínajú decibeli hudby, druhé ja je spokojnejšie.
Prirodzene, je to Druhé Ja a tak robí česť svojmu menu.
Čo to znamená?
Chce stále viac a viac.
Druhé Ja je od prírody nenásytné.
„Počuj, pojem ako „Volume Plus“ ti niečo vraví?“ Oborí sa namňa často.
„Vraví, vraví“ zmierlivo odpoviem a vyhoviem mu.
Volume teda stúpa, stúpa a.... stúpa.
Jedného dňa vystúpilo do závratných výšin. Dosiahol somreálnu hranicu.
„Hlasnejšie už to nejde“
„To bude v tých sluchátkach.“ Odvrkne druhé ja. Má vždyna všetko pohotovú odpoveď
„V dnešnej dobe nevedia vyrobiť poriadnu vec. Všetko sa hneďopotrebuje. Sú to črepy.
Musíš si kúpiť nové“ uzavrie.
Tak som kupoval stále novšie a novšie. Kvalitnejšiea hlasnejšie.
Raz som dostal skvelý nápad, že si pustím svoje obľúbené MP3na počítači.
Zapojil som reproduktory s veľkým výkonom, všetko somdal na max a.... zážitok nulový. Bolo to moc potichu.
Druhé Ja sa vtedy víťazoslávne pomrvilo v malompieskovom kresielku. Rozhodilo rukami tak, že vrhli hrozivé tiene na tapetovústenu.
„Čo som vravel. Na technológiu nie je spoľah.V modernej dobe nevedia vyrobiť kvalitnú vec, ktorá by hrala SKUTOČNEnahlas. Úpadok technológie!“ rozčúli sa.
Potom zazvoní sused. Chvíľu sa sťažuje, že hudba hrá mocnahlas. Je vraj už desať hodín večer a on má malé deti.
„Idiot. Nevie čo je kvalita. To nie je fajnšmeker.“ Odpľujesi Druhé Ja na môj vyšúchaný koberec v kútiku mojej mysle „ A tiečrepy vymeň, chce to niečo hlasnejšie“
Druhé Ja zaujalo rázny postoj.
„Druhé ja, neviem či so to uvedomuješ, ale to my sme hluchý“podotknem
„Blbosť, technológia sa opotrebúva“ kontruje Druhé Ja.
Pozriem na koliesko s nápisom Volume.
Hlasnejšie to už fakt nejde.
„Som hluchý“ obrátim svoj zrak na Druhé Ja „a to iba vďakatebe môj zlatý“
„Hovadina, hluchí sú len ľudia nad 50, bubeníci, trubkári a ultraortodoxní fanúšikovia hokeja.“
„Kúp niečo nové, výkonnejšie.“ pokračuje „ Bol by v tomčert, keby sa nenašlo niečo výkonnejšie.“
Pozriem na Druhé Ja. V týchto situáciách cítim, že zaseprišla tá chvíľa, hoci neskoro.
„Nie“ odpoviem. „Už žiadne „Volume Plus“, už žiadne novéslúchadlá a reproduktory. Skončil som“
Druhé Ja smutne sklopí zrak a odplíži sa prečz môjho kúta mysle.
Dalo by sa povedať, že na mňa doľahol pocit uvoľnenia.
Škoda, že falošný. Nové reproduktory už síce kupovaťnemusím, ale pravda zostáva nepríjemná. Ohluchol som.
A takto sa z drobných ústupkov Druhému Ja stávajúveľké problémy.
