K doktorom nechodím. Teda snažím sa im vyhnúť. Mám na to svoje dôvody. Zakaždým zo mňa spravia extra chorého pacienta. V poslednej dobe mám pocit, že začína byť úplne jedno či mi naozaj niečo je. Doktorka ma zaručene nechá doma dva týždne aj pri nenápadnej nádche sediacej tichučko v rohu mojich dutín. Neviem či od radosti, že ma vidí, alebo zabudla, že moje staré stredoškolské časy sú nenávratne preč, a spolu s nimi aj nefalšovaná radosť z ochorenia. Preto sa pokúšam o samoliečbu. Vďakabohu, prípadov pre liečbu nie je v mojom mladom veku veľa.
Výnimka však potvrdzuje pravidlo. Teraz som naozaj ochorel. Trvá to už podozrivo dlho. Vravím si, že možno je to tým, že som sa nemohol maródovaniu venovať naplno a s chuťou. Hodiť sa do postele, otvoriť si Winnetua, a stráviť celý deň v tých zažltnutých stránkach edície Stopy s lipovým čajíkom po pravici.
Nejde to. Musím chodiť do práce. Pozerať do monitorov na ploché displeje. Na vysmiate tváre kolegov a klientov.
Tento víkend som sa preto rozhodol, že sa konečne vyliečim. Ráno som zahájil aspirínom. Potom som uvažoval nad knihou k lipovému čaju. Chcel som si prečítať niečo nové. Plné zaujímavých myšlienok, ľudských osudov a pekných poučení. Skúšal som to s Vojnou a mierom, Třikrát soudce Ti a Kráľom Ubu. Samé honosné tituly.
Nakoniec vyhral dvestostranový manuál k novému DVD Rekordéru.
Mal jednoduchý, ale strhujúci príbeh, ktorý podfarbovali malebné ilustrácie. Bolo to niečo ako biografia, životný príbeh prehrávača od zapnutia, cez rôzne úsmevné dobrodružstvá ako ladenie kanálov či prehrávanie dvd, až po vypnutie. Zaujímavosťou bola napínavá epizódka s nahrávaním televíznych programov na dvd a pevný disk. Svojské, cyberpunkom šmrcnuté, dielko vyšlo v mäkkej, nie príliš kvalitnej väzbe, ale autori to kompenzovali pribalením úžasného ovládača, posiateho desiatkami gombíkov.
To nie je všetko.
Milovníci knižných príloh zajasajú, pretože, predstavte si, k diaľkovému ovládaniu pribalili dokonca aj samotný rekordér.
Osobne si myslím, že je to fajn, keď majú knížky „ešte niečo navyše“. Od detstva som miloval prílohy v Káčerovi Donaldovi a Piffovi.
Scarface je teda prvou zaťažkávajúcou skúškou čiernej krabice. Za plochým displejom sa už takmer štyri hodiny preháňa Al Pacino alias Tony Montana. Práve s M16-tkou v ruke, likviduje nepriateľov hlava - nehlava, Kolumbijec – nekolumbijec.
Potom ho zabijú, padne do bazénika a jeho krv sa vpíja do vody.
Za sklom televízora práve niekto umrel, ale toto sklo je už na to zvyknuté, ľudia tam umierejú ako na páse. Tento krát to bol Al Pacino, inokedy to bude možno Robert De Niro, raz možno aj brat Pitt. Občas sa zaskvie aj CNN a prinesie niečo ako vojnu v priamom prenose.
Na ďalšom disku mám film Running Man s Arnoldom Schwarzennegerom. V reality show, niečo ako Vyvolení, behá po kadejakých chodbách a vraždí svojich protivníkov. Robí to vcelku originálne, čo mu vynáša sympatie divákov. Herci hrajú svoju smrť efektne, ktovie ako to bude so skutočnými ľuďmi, v priamom prenose, keď tento formát „oživia“ odborníci z televízie. Big Brother – Krvavý Súboj je asi len otázkou času.
DVD rekordér síce obstál v skúške, ale moja hlava nie. Rozšírené cievy ma tlačia v mozgu a nemôžem rozmýšľať. Hrdlo bolí už stabilne, začínam si zvykať. Oči bolia tak, že neznesú ani drobnú výmenu pohľadov s plochým displejom môjho mobilného telefónu.
Apropo, predavačka vravela, že je to úžasný displej, jedno z najjemnejších rozlíšení na trhu. Budem vraj unesený.
Som.
Baterka vďaka nemu vydrží aj celé tri dni. Starý vydržal šesť, ale ako sa vraví, pokrok nezastavíš.
Ale to je o inom.
Teraz ma bolí hlava.
Chce to nejaký liek.
Minerálna voda žblnkoce v pohári. Preglgnem tabletku. Propyfenazon s paracetamolom a kofeínom v jednom sa spláchne dolu mojím hrdlom tak ľahko, ako keby od počiatku sveta patrili k sebe.
