Nevieš kto je Boby Sixkiller?
No mala by si. Televízny indián, pomáha lovcovi odmien. Nová, vyššia forma Vinnetoua.
Som frajer. Moje azúrové trenky si vykračujú po pláži, pálim kočky pohľadmi na svoju opálenú hruď. Vyberiem si prvú obeť v červených bikinách na ružovom uteráčiku. Spolu nám to bude ladiť. Kľaknem si k nej do piesku. Má dlhé hrdzavé vlasy a hnedé slnečné okuliare.
Vložím jej do rúk zmrzlinu..
Rozpálená pláž mi oblizuje kolená.
„Kúpil som ti Cornetto.“
„Prečo?“
„Len tak, si taká pekná... a ja ťa vôbec nepoznám.. a možno by som ťa chcel spoznať.... tak som si povedal, že ťa podplatím nanukom.“
Dievča sa zasmeje. Má celkom pekné pery, ladia s jahodovou polevou kornútiku.“
Potom sa chvíľu na seba usmievame. Niečo len tak trepem, z mosta do prosta, v tom som celkom majster. Občas sa však začnú míňať motívy slov.
Keď býva najhoršie, začnem o svojich jazvách. Mám ich šesť. Tri na rebrách, dve na krku, jedna na chrbte. Na ich miestach boli také veľké, tmavé bradavice. V tých časoch som bol ešte mladý, závažné rozhodnutia o mojom tele robili za mňa rodičia. Mama vtedy usúdila, že tie tmavé body na mojej pokožke treba vybrať. Rakovina kože by ma vraj ohrozovala každé leto. Aby to bolo ešte sadistickejšie, rozhodla sa poslať ma za kvalitou – k súkromnému kožnému lekárovi. Teda chirurgovi. Ja vlastne neviem ako sa volá človek, ktorý vyberá bradavice z tela. Volajme ho kožný chirurg.
Bol to celkom milý chlapík. Najprv mi dal kolu, potom do mojich žíl strekol adrenalín. Dovtedy som nevedel že bungee jumping sa dá skákať aj na operačnom stole.No a potom sa dal do práce.
„Pozeraj sa. Je to celkom sranda“ povedal a blýskal na mňa skalpelom. Občas aj šialeným úsmevom. Treba povedať, že svoju prácu robil naozaj rád. Kov skalpelu sa mi zarezával do kože ako nôž do masla. Neznášam pohľad na svoju vlastnú, tmavočervenú, mútnu krv.
Bol by som aj omdlel, ale adrenalín je adrenalín. Predovšetkým ak vám ho pichnú do tela podobným spôsobom ako v Pulp Fiction (dobre, dobre, zveličujem, ale aj on mal takú veľkú injekciu). Bol som kameramanom seriálu Pohotovosť. S mojim telom v hlavnej úlohe.
Kožný chirurg by bol možno skvelý partner na adrenalínové športy alebo celkom zručný mäsiar, ale chirurg dobrý nebol. Jazvičky po bradaviciach zašil tak mizerne, že aj po siedmich rokoch je jeho prácu stále vidno. Vraví sa, že každý chce po sebe niečo na tomto svete zanechať. Tento kožný chirurg zanechal po sebe okrem iného aj toto. Drobné útržky švíkov na mojej hrudi.
Ale teraz späť do leta z operačného stola...
Sedíme s kočkou na pláži, buď pri mori alebo len tak, pri nejakom slovenskom jazere.
Trápne ticho. Dievča v červených plavkách už nemá čo povedať. Prestalo svietiť slnko, slnečné okuliare sú ukryté v hlbinách kabelky. „Čo to máš?“ „To sú jazvy“ „Jazvy? Ako si k nim prišiel?.“ „Vieš dosť cestujem.“ „Ahá“
„Táto“ ukážem na tú najväčšiu, „je z Barcelony. Platja de Sant Miquel je krásna, vpredu more, vzadu Cituat de Vella. Vpravo prístav, vľavo skyline mrakodrapov. Cez deň je to úžasne, ale večer divočina. Jedného dňa sa zotmelo, lode blikali na horizonte Stredozemného mora, hviezdy žiarili. Vykračujem si po pláži, keď tu zrazu ma napadne zlodej. Chce mi vytrhnúť kabelu so všetkými dokladmi, ale ja sa nedám, bojujem. Aj by som bol vyhral, keby nebolo striebornej čepele nerezového noža. Zasvišťala vzduchom. Malý, špinavý katalánsky Maročan sa zahnal. Ostrý nôž som pocítil medzi rebrami. Na sekundu sa všetko zastavilo, potom som vyprskol sliny. Moja vlastná krv sa vpíjala do bielej košele. Keď to zlodej videl, vzal nohy na plecia. Chcel som sa plahočiť za ním, ale nebol zranený, utekal rýchlejšie. Zadýchaný ako pes som sa zastavil. Tmavé more mi šumelo za chrbtom.Najprv som krátko hľadel na svoju ranu, potom mi pred očami roztiahla tma svoje vejáre a zvalila ma do teplého piesku večernej pláže. Neznášam pohľad na vlastnú krv. Omdlel som..“ „A ako to skončilo?“
Na slečnu v červených plavkách som urobil dojem. Sem tam používam aj tvrdšie variácie, pre tvrdšie povahy. V tej verzii neomdlievam, ale zranený odvlečiem malého Maročana na policajnú stanicu, nakoľko predo mnou okradol starú babičku.
„Nijako“ pokrčil som ramenami „ráno ma zobudila sestrička na pohotovosti. Mal som šťastie:“
Ak by som to mal zhrnúť, jediné pravdivé slová boli „zobudila ma sestrička..“ ale to nebudem nikomu vešať na nos...
Fúka silný vietor. Slnko sa stráca za oranžovými oblakmi. Nakoniec sa odhodlám.
V diaľke zbadám svalovca, ako si rezko vykračuje smerom k nám.
„Poznám ešte kopu ďalších historiek. Môžem ti ich vyrozprávať dnes pri večeri.“
Toto je môj posledný, buržoázny tromf. Finálny ťah na bránku. Záverečne vyvrcholenie a rozuzlenie.
Plné pery sa roztiahnu v úsmeve, oči jej zažiaria.
„Počula som už dosť.“
„Takže...?“
Ten vysoký, svalnatý chalan čo som si ho všimol už pár riadkov vyššie podíde k nám, začudovane pozrie na mňa, a potom vášnivo pobozká dievča v červených plavkách. Tá sa na mňa usmeje.
„Odchádzam. Hádam sa tu ešte stretneme niekedy. Potom mi dorozprávaš príbehy o ďalších jazvách.“
Rýchlo sa oblečie, a spoločne, ruka v ruke so svojím veľkým priateľom odídu.
Slnko zapadá a ja ležím sám na pláži. Povievae studený vánok, začína mi byť zima.
Mne to ale nevadí. Som frajer. Azúrové trenky, okuliare ako Mič z Bejvoču. Účeš Brendona. Divoký pohľad Bobyho Sixkillera....
