Po celodennej ceste autom sme konečne dorazili do cieľa našej cesty, dedinky Villa Unión, ktorá je jedným z možných východiskových bodov pre návštevu národných parkov Talampaya a Vallé de la Luna v provincii La Rioja. Aby bolo jasné, o čom je reč, pod východiskovými bodmi v argentínskych pomeroch hovoríme o miestach, ktoré sú od bodu záujmu vzdialené niekedy aj sto kilometrov a viac. Konkrétne, v prípade uvedených dvoch národných parkov, ktoré ležia geograficky vedľa seba, sú východiskovými bodmi pre ich návštevu buď spomínaná Villa Unión zo severu (vzdialená asi 80 km od vchodu do národného parku) alebo San Augustín de Valle Fertil z juhu (90 km). My sme sa rozhodli prenocovať pred samotnou návštevou parkov práve vo Villa Unión a potom, po ich návšteve v rovnaký deň v San Augustín, lebo bola v trase nášho návratu späť do Mendozy, kde sme museli vrátiť auto.
Villa Unión, do ktorej sme dorazili večer pred zamýšľanou návštevou národných parkov je dedinka, ktorá je stelesnením toho, čomu sa hovorí „na konci sveta“. Zabudnuté osídlenie uprostred nekonečného otvoreného priestoru na jednej strane a zároveň učupené pod nekonečne krásnymi Andami zo strany druhej. Dedinu tvorí v skutočnosti jedna dlhá, zaprášená hlavná ulica, uprostred ktorej sa nachádza niečo, čo sa s veľkou dávkou fantázie dá nazvať námestím. Domy sú skromné, s ošarpanou omietkou alebo bez nej. Aj miestny boží chrám zapadá do koloritu dediny. Fasáda, ktorá bola pôvodne biela, opráskané dvere, nad ktorými tróni jednoduchý nápis z drôtu. Celé to však na mňa pôsobí veľmi presvedčivo. Uvažujem nad tým, že takýto chrám navštevujú iba ľudia s pevnou vierou, lebo vo vnútri sa nenachádza nič, čo by čo len trocha pripomínalo demonštráciu bohatstva, ako je to v európskych kostoloch. Hoci je teplý podvečer, okrem podriemavajúcich psov niet na ulici ani živej duše. Celkový obraz dedinky poskytuje duši cestovateľa práve tú krásnu škaredosť, ktorú tak miluje a za ktorou neváha cestovať naprieč zemeguľou.
Naše ubytovanie sa nachádza až na druhom konci dediny, takže ju musíme autom prejsť takmer celú. Keď sme si už podchvíľou myslíme, že dedina končí, ocitáme sa pri informačnej tabuli pribitej na stĺp, ktorá nás naviguje odbočiť vpravo do dvora areálu. Zaparkujeme a skúšame nájsť recepciu. Jediné dvere, ktoré niekam vedú sú však zavreté. Obzeráme sa. Obďaleč sedí mladá žena a keď zbadá našu bezradnosť, pokúša sa nám gestikuláciou naznačiť, že treba čakať. Tak čakáme. O chvíľu prichádza na motorke mladý muž, z ktorého sa, ako sa ukáže neskôr, vykľuje recepčný, správca aj čašník v jednej osobe. Je to typický prototyp potomkov domorodých obyvateľov. Tmavá pleť, ostré rysy, čierne vlasy, nízka postava a tvár, ktorá sa stále prívetivo a priateľsky usmieva.
Dostávame kľúče od izby a na otázku, kde by sa dalo v dedine navečerať nám ponúkne možnosť využiť ich vlastnú reštauráciu, kde sa práve nachádzame a ktorá je recepciou zároveň. Má kapacitu možno sto miest, ale niet v nej ani živej duše. Sme uťahaní z celodenného cestovania, máme za sebou 700 km dlhú jazdu autom a tak ponuku akceptujeme s tým, že sa zložíme v izbe, dáme sprchu a o pol hodinu sa vrátime. Odchádzame hľadať izbu, ktorá je umiestnená v dlhej prízemnej budove, ktorú tvorí rad jednoduchých apartmánov, každý s vlastným vchodom, ktorým sa tu hovorí cabaňas. Steny izieb zdobia indiánske artefakty a televízor. Príslušenstvo, teda wc a sprcha sú oddelené, s malým vetracím okienkom do dvora. Rýchlo zisťujem, že výška wc misy je stavaná na výšku miestnych, ktorá je v priemere o dobrých 20 centimetrov nižšia a tak mi to trocha príde ako v rozprávke o siedmych trpaslíkoch... Nábytok v izbe tvorí, okrem postele a stolíkov, už iba jednoduchá skrinka s poličkami. Sme však spokojní, lebo izba je čistá. Strop tvorí dekorácia z rákosia a manželka má podozrenie, že tam počuje behať myši (alebo iné potvorky).
Po návrate do reštaurácie som preto, asi po prvýkrát v živote, svedkom bizarnej technologickej komunikácie. Vyzerá tak, že manželka pomocou prekladača v mobile povie vetu, ktorá z neho vychádza robotickým hlasom po španielsky a hoci to nie je úplne dokonalé, na tvári domáceho vidím, že rozumie. Pýta sa ho, či je možné, že by nám v izbe po strope chodili myši. Domáci sa usmeje a gestami naznačuje, že to neprichádza do úvahy a že tie zvuky robí vietor, lebo podhľad je z rákosia. Zdá sa, že ju odpoveď uspokojuje, lebo sa ku mne pridáva vybrať si z pestrej ponuky vín. Vyberáme tentokrát miestny Merlot a opäť sa presviedčame, že aj tu „na konci sveta“, v reštaurácii bez návštevníkov, čo sa týka vína, je ponuka skvelá. S jedlom je to už horšie, preto volíme istotu a objednávame si pizzu. Keď ju prinesú, zisťujeme, že prinesené jedlo s pizzou veľa spoločného nemá, okrem toho, že je guľatého tvaru. Tvorilo ju vlastne cesto, na ktorom bola omeleta v bohatom zložení od výmyslu sveta. Porcie boli tak obrovské, že sme dvaja ledva zjedli jednu. Unavení z celodenného cestovania sme sa odobrali do izby a prakticky okamžite zaspali.
Raňajky boli veľmi striedme a hneď po nich sme vyrazili autom približne na 80-kilometrovú jazdu ku vstupu do národného parku Talampaya. Prízemnú budovu prakticky uprostred púšte, ktorá je vchodom do parku, tvoria priestory pre sprievodcov, pokladňa a reštaurácia. Zaplatili sme vstupné a keďže do odchodu mikrobusu zostávala zhruba hodina, čas sme si skrátili prechádzkou náučným chodníkom, ktorý začína hneď oproti pokladni. V podstate sú na ňom sochy rôznych druhov tu žijúcich pravekých zvierat, ktorými je park preslávený, a ktorých pozostatky tu odkryli archeológovia. Hlavnou atrakciou parku je kaňon, ktorý je dnes suchým riečiskom rieky Talampaya. Park má rozlohu 2 150 km² a je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Po návrate z náučného chodníka zisťujeme, že turistov medzitým pribudlo a o chvíľu prichádza mikrobus, ktorý nás bude voziť po parku. Je to v podstate dvojposchodové, špeciálne upravené vozidlo pre jazdu v neupravenom teréne, ktorý tvorí väčšinu trasy, s horným poschodím bez strechy. Po niekoľkých kilometroch jazdy vchádzame konečne do kaňonu. Vidíme prvé zvieratá, ktorých vzhľad nám nič nehovorí, ale domáci si naň ukazujú a vykrikujú slovo „guanaco“, čo potvrdí aj sprievodca, ktorý - ako inak – hovorí iba španielsky. V podstate nám to nevadí, lebo to, čo sa tu dá obdivovať je zrejmé a prekladať to netreba – je to príroda sama, úchvatné bralá a kamenné útvary po bokoch kaňonu, nádhernej tehlovej farby. V podstate ide o menšiu obdobu amerického Grand Canyonu, ktorý je rovnako úchvatný, ale neporovnateľnejšie väčší.
Autobus pomaly pokračuje v jazde kaňonom, ktorú prerušujú malé prestávky s pešou prechádzkou k niektorým skalným útvarom. Po jednej takej pešej prechádzke, okolo obeda, nás po návrate k vozidlu čaká milé prekvapenie v podobe čerstvo prestretého stola plného nápojov, orieškov, sladkého pečiva a samozrejme – vína, bieleho aj červeného. Atmosféra je razom veselšia, ľudia majú prvú príležitosť sa bližšie spoznať. Zisťujeme, že netradične nie sme jedinými cudzincami, ale sú tu páry zo Švajčiarska, Holandska, ale je tu aj Nór, či Američan, ktorého sem dotiahla jeho argentínska priateľka. Domáci však vysoko prevažujú, čo je práve to, čo nám osobne na Argentíne veľmi vyhovuje. Ak niečo nemusíme, sú to miesta vo svete s pretlakom turistov, ktoré v dôsledku toho stratili svoju autenticitu. Po krátkom občerstvení pokračujeme v obhliadke ďalej, za sebou zanechávame kaňon a dostávame sa na otvorený priestor, kde skalné bralá vymenili mohutné skalné veže, z ktorých takmer každá má svoje meno. Tak prichádzame k masívu zvanému chrám, ktorý už z diaľky vyzerá ako monumentálny kostol, vedľa ktorého stojí veža s názvom „Mních“. Pri pohľade z diaľky naozaj pripomína modliaceho sa mnícha oblečeného v typickom mníšskom habite. Ďalším známym útvarom, ktorého fotka sa zobrazuje aj na internete, je známa „Veža“, zhruba 150 vysoká. Ešte krátka prestávka na fotenie a začína naša cesta späť k hlavnému vchodu, u ktorého sa ocitáme zhruba o dve hodiny.
Sú asi tri hodiny popoludní a smutne konštatujeme, že ak chceme včas doraziť do miesta dnešného nocľahu, dedinky San Augustín Valle Fértil, národný park Vallé de la Luna musíme oželieť. Berieme to ako realitu, ktorú treba skrátka iba akceptovať a po zhruba dvoch hodinách jazdy púšťou prichádzame k penziónu, ktorý sa nadnesene volá „Hotel Rustico“ a ktorý nás dnes prichýli. Vlastnia ho manželia Marisa a Mário, obaja veľkí sympaťáci, ktorí nás vítajú hneď ako zaparkujeme auto pred ich domom. Vedú nás do dvora s bohatou zeleňou, bazénom a prízemnou budovou s apartmánmi, z ktorých hneď prvý je ten náš. V tej chvíli netušíme, že ide o najlepšie ubytovanie, ktoré v Argentíne zažijeme. Ani nie z pohľadu luxusu alebo kvality, ale atmosféry, ktorá je naozaj príjemná. V izbe, ktorá je opäť jednoducho zariadená, sú na stenách indiánske artefakty, uprostred veľká posteľ a vedľa toaleta so sprchou. V izbe je malá chladnička, v ktorej je na výber, ako inak, víno, ale aj nealko nápoje a tiež oriešky a dokonca aj domáci lekvár. My si však chceme ešte pred zotmením pozrieť dedinku a tak po krátkom oddychu vyrážame. Po chvíli smerom do okolitých hôr prichádzame k vodnej nádrži nad dedinou, ktorá je miestnym rezervoárom pitnej vody. Opäť sa presviedčame, že voda v Argentíne má dnes cenu zlata, čo nám neskôr večer potvrdia aj domáci, podľa ktorých prší asi o dve tretiny menej ako bývalo v minulosti zvykom. Čo nás však zaujalo, že táto dedinka je na rozdiel od tej včerajšej jej absolútnym protikladom. Domy sú krajšie, ulice sú relatívne (ale naozaj iba relatívne) čistejšie, je tu oveľa viac možností na ubytovanie, niekoľko pobočiek bánk, benzínová pumpa a viacero reštaurácií. Keď sa s tým neskôr večer zdôveríme domácim, hrdo hovoria o tom, ako sa ľudia v dedine angažujú v spoločnej snahe urobiť z nej turisticky atraktívne miesto. Musíme konštatovať, že sa im to aj darí a výsledky sú naozaj, v porovnaní s dedinkou zo včera, viditeľné.
Je už neskoré popoludnie, pomaly sa ozýva hlad, a tak sa rozhodujeme vyhľadať nejakú z miestnych reštauráciu. Zvykneme to tak robiť vždy, ide vlastne o neskorý obed-skorú večeru. Jednak človek po bohatých raňajkách, ktoré bývajú zahrnuté v cene ubytovania tak skoro nevyhladne a jednak si nechceme obedom narušovať denný program. Zisťujeme však, ako už niekoľký krát predtým, že v Argentíne je takýto čas pre jedlo najnevhodnejší. Siesta, počas ktorej je všetko zatvorené, trvá tak do siedmej večer a až potom začínajú žiť aj miestni obyvatelia, pre ktorých je večer hlavnou časťou dňa. Prechádzame hlavnou ulicou, naradostení, že si môžeme v bankomate opäť doplniť hotovosť, ale reštaurácie sú všetky zatvorené. Po dlhom chodení zbadáme predsa len otvorené dvere jednej z nich, vchádzame a stretávame majiteľa, ktorý je majiteľom, kuchárom aj čašníkom v jednej osobe. Je to úplne najjednoduchšia reštaurácia, akú si len môžete predstaviť: podlahu tvorí iba udupaná hlina, do ktorej sú zakopané konáre veľkého stromu, ktoré tvoria podperu pre strechu z vlnitého plechu. Kolorit dotvárajú stoličky a stoly z plastu a barový pult z tehál, vedľa ktorého je jediná modernejšia vymoženosť v podobe chladničky s nápojmi. Vyberáme si z nej miestne pivo Quilmes v litrovej fľaši. Už sme ho ochutnali aj predtým a musíme konštatovať, že v kvalite vôbec nezaostáva za akýmkoľvek pivom zo Slovenska. Tu ho podávajú vždy chladené na maximum, ba niekedy aj v nádobe s ľadom. Pri objednávaní jedla narážame na jazykovú bariéru, domácemu vysvetľujeme, že nevieme po španielsky, čo on nonšalantne ignoruje a pri otázkach k jedlám z jedálneho lístka (kus papiera s rukou napísanými jedlami) nám ich opisuje rýchlou španielčinou. Keďže tu nie je wifi, nemôžeme si vypomôcť ani prekladačom v mobile a tak sa chytáme niekoľkých medzinárodných slov, pomocou ktorých si objednávame. Vyberáme si cestoviny a rôzne druhy mäsa, ktoré nám o chvíľu prinesú na minirošte, pod ktorým horia drevené uhlíky, aby sa mäso pomaly ďalej pieklo a nevychladlo. Obidve jedlá boli naozaj znamenité, mäso sa skladalo z mixu jahňaciny, kozaciny, bravčoviny a hovädziny a opäť ho bolo toľko, že nebola šanca ho zjesť ani vo dvojici. Ak ma pamäť neklame, všetko nás dokopy stálo možno 12 eur. Poďakovali sme za jedlo, rozlúčili s majiteľom a vrátili sa späť do penziónu, kde som sa ešte stihol osviežiť v bazéne a potom až do noci sme záhrade popíjali vínko a debatovali o zážitkoch z dňa.
Ráno, po výdatných raňajkách, ktoré nám Mário naservíroval opäť v záhrade, sme zaplatili, rozlúčili sa a vydali na cestu späť do Mendozy. Tentokrát proces odovzdania auta v požičovni prebehol bez problémov. Odobrali sme sa opäť do centra, kde sme trocha posedeli a večer sme sa nechali odviezť taxíkom na autobusovú stanicu, odkiaľ nás čakal ďalší nočný presun. Tentokrát mierime do mesta San Miguel de Tucumán, kde nás po príchode ráno čaká prestup a ďalších 5 hodín jazdy údolím Tafí del Valle do cieľa cesty, ktorým je podhorské mestečko Cafayate.
