Po návšteve Yosemitského národného parku a Indiánskeho festivalu, tzv. pow wow, ktoré som opísal tu, pokračovala naša cesta po Západe USA ďalej. Ráno sme vyrazili z Topaz Lake smerom na juh po Route 395, ktorá sa vinie pozdĺž pohoria Sierra Nevada po pravej strane. V USA je veľa ciest, ktoré sú označované ako „scenic“ v prípade, ak vedú obzvlášť pekným prírodným prostredím. A hoci 395-ka takto označená nie je, osobne by som ju medzi ne zaradil. Tých zhruba 190 míľ, ktoré sme po nej prešli až po dedinku Lone Pine, z ktorej sa odbáča do Death Valley, viedlo neskutočne nádhernými miestami a pohľady, ktoré sa nám postupne naskytli, boli jeden krajší od druhého, veď posúďte sami:
V Lone Pine sme dotankovali a vydali sa priamo do Death Valley. Cesta z tohto smeru vedie najskôr rozľahlou rovinou, aby po strmých serpentínach začala náhle prudko klesať priamo dolu do Údolia smrti, o ktorom je známe, že je najnižším, najsuchším a najteplejším miestom v USA. Ako sme potom postupne prechádzali údolím, bolo zaujímavé sledovať teplomer v aute, ktorý ukazoval stále vyššiu teplotu. Nakoniec sa zastavila na úrovni 42 stupňov Celzia (a potom zasa postupne klesala, ako sme sa vzďaľovali) a bolo to pri mieste, ktoré sa volá Mesquite Flat Sand Dunes. Ide o známe pieskové duny, ktoré sú obľúbenou zastávkou turistov, už aj preto, lebo ležia hneď vedľa cesty a každý si ich všimne. Samozrejme, pridali sme sa k ostatným turistom a trocha sa po nich prešli, bolo však také horko, že na nejaký vzdialenejšiu prechádzku sme nemali veľkú chuť.
Príležitostí zastaviť sa po ceste údolím na vyhliadkových miestach, ktoré sú označené ako „vista point“ je veľa a ide o úchvatné a jedinečné výhľady, ktoré inde ťažko nájsť. Po ceste údolím však narazíte aj na zvláštnosti, ktoré prekvapia, ako napríklad telefónna búdka so zoznamom uprostred ničoho alebo toalety, kde by ste ich naozaj nečakali. Asi najväčším mystériom údolia sú však tzv. sailing rocks, pohybujúce sa balvany, z ktorých niektoré „urazia“ za deň aj 60 metrov, pričom vzhľadom na ich veľkosť, váhu a množstvo je vylúčené, aby nimi hýbal človek.
A hoci by sa mohlo vďaka názvu údolia zdať, že je mŕtvou zónou, opak je pravdou. Napriek nehostinným podmienkam tu žije asi 400 druhov živočíchov a asi 1 000 druhov rastlín. Keď sa niekedy stane, že zaprší nad priemer, púštna a kamenná krajina sa premení na nepoznanie.
Čo sa týka ľudí, Death Valley je domovom indiánskeho kmeňa Timbisha. Okrem nich tu pôsobia vedci, ochranári, členovia služby Národného parku a samozrejme prechádzajúci turisti. V údolí je možné nájsť rôzne typy ubytovania, od hotelov, motelov, kempov až po ranč a RV park. Chcem tým povedať, že napriek zdanlivej nehostinnosti je údolie v skutočnosti plné života.
Po asi 5 hodinách jazdy, kvôli viacerým zastávkam na vyhliadkových miestach, z ktorých bolo kvôli tej nádhere ťažké pohnúť sa ďalej, prichádzame do Las Vegas. Keďže je skorý podvečer a ešte denné svetlo, mesto nemá to čaro, ktoré má po zotmení, keď sa v ňom rozžiaria všetky tie svetlá reklám od výmyslu sveta, ktoré potom ako zbesilé svetielkujú až do svitania. Cez deň je mesto, vzhľadom na vysoké horúčavy skoro vyľudnené, lebo pešo sa tu pohybuje málokto.
Ubytujeme sa dva bloky od Stripu, čo je hlavná tepna Las Vegas, okolo ktorej sa všetko krúti a na ktorej sa nachádzajú prakticky všetky významné objekty v meste. Treba povedať, že vzhľadom na vysokú koncentráciu ubytovacích zariadení patrí Las Vegas medzi mestá s veľmi dostupnou cenou za ubytovanie, samozrejme, ak zrovna nehľadáte apartmán vo Four Seasons alebo podobnom luxusnom hoteli. My sme sa ubytovali v bežnom trojhviezdičkovom hoteli a izba bola najväčšia, akú sme počas pobytu v USA mali, so všetkým, čo k tomu patrí. Večer sme potom, rovnako ako ostatní, vyrazili na Strip, aby sme okúsili nočnú atmosféru tohto slávneho mesta hazardu. Zašli sme do jednej z reštaurácii, prešli sme obchody v shopping centre, pristavili sa pri slávnej hrajúcej fontáne pred Bellagiom a napokon zakotvili v jednom z kasín okúsiť hráčske šťastie. Skončili sme v napokon v miernom mínuse, keďže sa nám kde tu pošťastila aj nejaká tá výhra. Skôr ako hráčska bilancia nás však zaujalo fungovanie kasína. Bolo totiž vybavené tak, aby ste okrem spánku nemali žiadny dôvod ho opustiť. Je tam WC, ak si potrebuje odskočiť, reštaurácie, keď ste hladný či smädný, bankomaty, ak ste prehrali všetku hotovosť a potrebujete novú, smie sa tam fajčiť, čo je v USA už takmer na úrovni zázraku, rozmenia vám peniaze na drobné, jedným slovom je tam všetko potrebné na to, aby ste tam vydržali čo najdlhšie. Niet divu, že sa nájdu ľudia, ktorých to tak vezme, že nadránom zistia, že vybielili celý svoj účet a nemajú ani na cestu späť. Takých ľudí potom môžete stretnúť na ulici, kde na to, aby zarobili na cestu domov, robia pár večerov na uliciach živý reklamný nosič.
Na ďalší deň ráno sme vyrazili na prehliadku neďalekej priehrady Hoover Dam ležiacej na rieke Colorado, ktorá je hraničnou riekou štátov Arizona a Nevada. Priehrada slúži na výrobu elektrickej energie a ide naozaj o monumentálne vodné dielo. Keď ju v roku 1935 dokončili, bola najväčšou stavbou svojho druhu na svete. Priehradu môžete navštíviť vlastným autom, ktoré odstavíte na jednom z viacerých parkovísk priamo v areáli, kde sa potom môžete poprechádzať alebo si ju môžete obzrieť na terénnom Hummeri, bicykli, z raftu na rieke, či obzrieť z výšky z helikoptéry. V Amerike skrátka platí, že kde je dopyt, biznisu sa medze nekladú a ako návštevník máte v tejto krajine naozaj z čoho vyberať, čo sa ponuky služieb týka. Cestou späť sme sa zastavili na jazere Lake Mead, ktoré vzniklo v dôsledku výstavby priehrady a dnes slúži ako vodná rekreačná oblasť. A opäť, môžete si v ňom zaplávať, povoziť sa po ňom na člne, či vodnom skútri, prenajať si kanoe, zachytať ryby, či na brehu si na vyhradenom mieste urobiť malý piknik alebo len tak polihovať na pláži. Je to nádherné miesto, lebo okolo jazera týčia mohutné skalnaté vrchy, ktoré dotvárajú nádhernú scenériu tohto miesta.
Byť v Las Vegas a nenavštíviť pritom neďaleký Grand Canyon (West), ktorý je jednou z najväčších prírodných atrakcií USA vôbec, by bolo chybou. Od Vegas je vzdialené zhruba iba 2 hodiny jazdy autom, pričom posledný úsek sa ide po nespevnenej, poľnej, prašnej ceste. Grand Canyon West je v správe indiánskeho kmeňa Hualapai, ktorí spravujú všetko, čo sa týka návštevy tohto miesta. Po príchode musíte auto odstaviť na parkovisku, následne si v návštevníckom centre treba zakúpiť lístok a kyvadlovou autobusovou dopravou sa nechať prepraviť na miesto zvané Eagle Point. Je to miesto, odkiaľ je nádherný výhľad do údolia s riekou Colorado a na okolité vrchy a zároveň sa tu nachádza ďalšia známa atrakcia, Skywalk, teda do priestoru vysunutý vyhliadkový chodník v tvare oblúka. Jeho spodok je zo skla, takže návštevníci, ktorí sa po ňom pustia, vidia, nad akou hlbokou priepasťou sa ocitli. Je potom veľmi zábavné sledovať z neďalekého kopca ich reakcie. Jedni sa chytajú zábradlia, ostatní zostanú stáť, či začnú cúvať späť, ostatní opatrne našľapujú nedôverujúc pevnosti skla, po ktorom kráčajú. Každopádne je to zážitok a výhľady zo Skywalku naozaj stoja za to. Cestou späť je možné sa zastaviť v Hualapai Ranch, čo je replika osady v štýle Divokého západu, kde prebieha v pravidelných intervaloch program pre návštevníkov. Ak by mal niekto záujem, v jednoduchých, štýlových chatkách, tzv. cabins, je tu možné prespať jednu noc.
Keď sme podvečer opúšťali toto miesto, boli sme presvedčení, že na našej ceste už nič krajšie neuvidíme. Ako sa našťastie neskôr ukázalo, mýlili sme sa. Ale o tom až nabudúce.
