Po prvej časti nášho pobytu v Guatemale, ktorú som opísal tu, sme sa premiestnili na sever krajiny, do mestečka Flóres ležiacom pri jazere Petén. Hlavným dôvodom, prečo sme sa tam zastavili bolo, že poskytuje potrebné zázemie pre návštevu národného parku Tikal. Okrem toho je ta aj veľmi pekné mestečko s romantickými uličkami, farebnými domami, všetko obkolesené jazerom.
Tikal je bezpochyby najatraktívnejším turistickým lákadlom Guatemaly. A niet divu, s rozlohou 16 km², ide o najväčšie archeologické nálezisko mayskej civilizácie na území dnešnej Guatemaly. Svojho času Tikal patril k najväčším mayským mestám, v istom období tu žilo údajne až 50 tisíc obyvateľov, čo bolo na vtedajšie časy neskutočne vysoké číslo. Dôvodom, prečo Tikal priťahuje návštevníkov aj dnes, sú najmä tamojšie úchvatné pyramídové chrámy. Centrom je tzv. Veľké námestie (Great Plaza), kde oproti sebe stoja Chrám Veľkého Jaguára a Chrám Masiek. O kúsok ďalej stojí najvyššia pyramída v celom parku, Pyramída IV, vysoká až 79 metrov a na nej stojí Chrám Dvojhlavého Hada. Okrem nich je tam ešte niekoľko menších pyramíd a ďalších stavieb. To, že areál leží v džungli, dodáva tomuto miestu mystický charakter. O jeho význame svedčí aj to, že bolo zaradené do kultúrneho dedičstva UNESCO. A treba povedať, že oprávnene, napríklad aj v porovnaní s pyramídou v Chitzén Itzá v Mexiku je toto úplne iná liga, takže návštevu môžem iba vrelo odporúčať.
Ak sa človek ubytuje vo Flóres, je pomerne ľahké zorganizovať si, či nechať si zorganizovať, výlet do Tikalu. Stačí sa spýtať na recepcii ktoréhokoľvek miestneho hotela alebo zastaviť sa v niektorej z početných turistických kancelárií. Zväčša sa organizujú jednodňové výlety, keďže Tikal je od Flóres vzdialený len približne 65 km. Funguje to tak, že vás vyzdvihnú ráno pred hotelom, odkiaľ samotná cesta trvá necelé dve hodiny. Zvláštnosťou je, že pokladne, kde si človek kúpi lístok, sú vzdialené od samotného parku ešte niekoľko kilometrov. Vládne tam organizovaný chaos, taký typický pre Latinskú Ameriku, pri ktorom asistuje množstvo zamestnancov, dokonca aj vojakov. Títo všetci organizujú návštevníkov k pokladniam, riadia dopravu do parku, ale tak, že to našincovi nedáva žiadny zmysel. Chce to však iba trpezlivosť, pretože sa všetko napokon nejako vyrieši a vy môžete pokračovať ďalej. Po vstupe do samotného parku máte zväčša čas zhruba 6 hodín na prehliadku, potom nasleduje cesta späť. V parku môžete aj prespať. Počas prehliadky sa môžete občerstviť v stánkoch, takže je kde sa najesť, napiť či oddýchnuť.
Po návšteve Tikalu sme opustili Guatemalu a zamierili do susedného Belize. Našou prvou zastávkou bolo mestečko San Ignacio vzdialené asi 110 km. Z Flóres tam chodí autobus, stačilo kúpiť si lístok deň vopred. Za normálnych okolností by cesta trvala necelé dve hodiny, nebyť zdržania na hraniciach. Vystáli sme tam dlhočiznú radu a aby sme neprišli o poradie, imigračné tlačivo sme vypĺňali radšej postojačky a pomaly sa posúvali vpred. Po pasovej kontrole sme následne opäť nastúpili do nášho autobusu, z ktorého sme predtým museli vystúpiť a pokračovali sme ďalej do Belize.
Už pohľad z autobusu svedčil o tom, že sme sa ocitli síce v susednej, ale zároveň úplne odlišnej krajine. Aj ľudia boli zrazu celkom iní. Kým v Guatemale sme si zvykli na prevažne mayské obyvateľstvo oblečené v typických krojoch, Belize je rasovo oveľa pestrejšie. A život pomalší, ako sa na správnu karibskú krajinu patrí. Deň, ktorý sme v San Ignacio mali k dispozícii, sme využili na výlet do džungle a splav tamojšej rieky, ktorej časť preteká cez jaskyňu. A bol to naozaj skvelý zážitok, lebo náš sprievodca sa rozhodol ukázať nám aj bonusovú časť jaskyne, v ktorej však viaceré úseky bolo treba prebrodiť či preplávať. A tak sme sa plávali v jaskynných jazierkach, ale aj cez úzke otvory a žľaby, niekedy v tme, do ktorej sme si svietili čelovými lampami na našich helmách a kde by sa klaustrofóbici naozaj necítili komfortne. A treba spomenúť aj čistotu rieky po celej trase splavu, ktorá môže konkurovať aj tatranským potokom.
Na ďalší deň ráno sme sa vypravili do našej poslednej destinácie, prímorskej dedinky Placencia. Znalci miestnych pomerov hovoria, že čím južnejšie pobrežie si človek v Belize vyberie, tým je krajšie. Neviem to potvrdiť, lebo inde pri pobreží sme neboli, ale pre istotu sme sa tejto rady držali a rozhodne sme neoľutovali. Miestna pláž je nádherná, dlhá niekoľko kilometrov, so žltým pieskom a celá lemovaná palmami presne tak, ako si našinec predstavuje karibskú pláž. More je tu teplé a má nádhernú blankytnú farbu. Na naše prekvapenie, aj v čase novoročných sviatkov bola pláž takmer prázdna, čo sme iba uvítali. Jediným mínusom bola iba doprava na samotné miesto, keď sme museli skombinovať taxík do Belmopanu, kde sme prestúpili na autobus. Problémom bolo, že v Belize autobus, ktorý je označený „expres“ stojí všade tam, kde naňho ľudia zamávajú. A to v karibskej krajine znamená, že to môže byť kľudne aj každých 200 metrov (naozaj to na jednom úseku cesty takto bolo), lebo jednak ľudia stáli často po jednom a tiež - tu sa aj tak nikto neponáhľa. Takže jediní, kto mal z toho nervy, sme boli my.
Okrem samotnej Placencie sme stihli podniknúť výlet na ostrov Laughing Bird Caye, ktorý je vyhláseným miestnym šnorchlovacím spotom. Ostrov o veľkosti 1,8 ha je národným parkom a úprimne, takto nejako si človek predstavuje raj. Kryštálovo čisté, pokojné more, palmy, piesok, koralové útesy ukrývajúce ryby a iné živočíchy rôznych farieb a veľkostí. Na ostrov sme dorazili ako prvá z lodí a poznajúc pomery v iných krajinách (pozdravujeme Áziu) som mal obavu, že onedlho bude nimi ostrov obsypaný. Omyl, počas celého dňa tam kotvili najviac tri loďky a nikdy nás tam nebolo viac ako 15 ľudí, vrátane sprievodcov. Na ostrove sme strávili prakticky celý deň a po zhliadnutí fotografií je jasné, prečo sa nám odtiaľ odchádzať ani veľmi nechcelo.
