Aj vďaka tomu sme boli pripravení na všetky alternatívy, ktoré sa postupne aj naplnili. Mikrobus nás najskôr vyložil v reštaurácii v pohraničnom mestečku Aranya na thajskej strane, len niekoľko stoviek metrov od samotného hraničného prechodu. Tu už na nás čakala skupinka mužov, ktorej šéf nám oznámil, že za nás vybavia vstupné víza do Kambodže a začali zbierať pasy. Kým väčšina ostatných spolucestujúcich im ich pokorne odovzdala, aby im mohli zaplatiť za vstupné víza do Kambodže o 16 USD/osobu viac, ako stoja víza na hraniciach, my sme sa vzopreli a spolu s nami ešte dvaja Nemci, dvaja Francúzi a jeden Poliak. Vysvetlili sme dotyčnému bossovi, že pasy z rúk nedávame nikomu bez uniformy a už vôbec nie jeho samozvaným výbercom. Tým sme privolali jeho veľký hnev, na ktorý sme však reagovali stoickým pokojom. Napokon, po asi pol hodine, keď videl, že si s nami nedá rady a jeho vyhrážky sa míňajú účinku, lebo veď lístok sme mali všetci kúpení až do cieľa cesty, mesta Siem Reap, „vytrestal“ nás aspoň tým, že naša skupinka „7 statočných“ musela prejsť v tej horúčave na hraničný prechod pešo. To sme zvládli, vyplnili tlačivá, absolvovali procedúry na thajskej aj kambodžskej strane hranice a zaplatili za vstupné víza do Kambodže bez prirážky priekupníkom (stoja 30 USD, ak sa chystáte). Po prekročení hranice sme nasadli do autobusu a pokračovali s ostatnými ďalej bohatší o skúsenosť, že nenechať so sebou manipulovať je pri cestovaní veľmi dôležité.
To však nebolo všetko. Ďalšia pasca na nás číhala pred príchodom do Siem Reap. Namiesto pôvodne sľubovaného príjazdu do centra náhle autobus odbočil tesne pred vjazdom do mesta, kde na nás čakala skupinka tuk-tukárov. Tento úskok bol vydávaný ako ústretová služba pre nás cestujúcich, s odôvodnením, že odtiaľto každého zavezie tuk-tuk zdarma priamo do jeho ubytovania v Siem Reap, a teda že si nemusíme organizovať dopravu z centra. Vtip spočíval v tom, že mimoriadne dotieraví tuk-tukári sa vás snažia prehovoriť, aby ste si objednali ich služby aj na ďalšie dni s tým, že sa spoliehajú na to, že uvítate, že máte prepravu zabezpečenú takto vopred. Vydrankajú od vás hneď aj zálohu, ktorá už potom nepustí. Aj to sme slušne odmietli s odôvodnením, že sa dohodneme po príchode do hotela. Pravdu povediac, odrádzal nás hlavne trocha arogantný prístup. Po príchode na recepciu, po zistení, že hotel nám môže takisto zabezpečiť dopravu na ďalší deň, sme milému tuk-tukárovi oznámili, že jeho ponuku s vďakou odmietame. V ten deň na nás mali miestne dopravné mafie skrátka smolu.
Na druhý deň ráno o pol šiestej, presne ako bolo dohodnuté, už na nás čakal hotelom sprostredkovaný tuk-tuk, s veľmi milým a ochotným šoférom, ktorý nás potom po celý deň vozil medzi jednotlivými pamiatkami známeho komplexu v ANGKÓRE. Deň sa tu začína najskôr hromadnou návštevou obrovského komplexu s desiatkami pokladní, pred ktorými tu už pred šiestou ráno stoja dlhé rady nedočkavých návštevníkov. Je to tak preto, lebo každý vstup je personalizovaný, čiže na vstupenke máte okrem údajov aj svoju fotografiu, ktorú vám zhotovia na pokladni pri kúpe lístka. Mali sme šťastie, lebo keď sme boli úplne na konci dlhočizného radu, okoloidúci zriadenec nám oznámil, že sa otvára ďalšia pokladňa, kde sme sa náhle ocitli medzi prvými. Nuž, človek musí mať občas aj šťastie....
Od pokladní vedie cesta väčšiny návštevníkov do komplexu Angkór Vat, kde sa zhromaždia, čakajúc na východ slnka spoza siluet známych troch veží tejto celosvetovo známej stavby, ktorá je zobrazená aj na kambodžskej štátnej vlajke. Východ slnka na takomto mieste je naozaj nevšedný zážitok, ktorý rozhodne stojí za to ho zažiť. Prekvapujúco, po údere šiestej hodiny rannej, keď začnú púšťať dovnútra, sa vďaka tomu, že komplex je naozaj obrovský, má až 1 km2, davy rozriedia až do takej miery, že sa na niektorých miestach ocitnete aj osamote. Po obhliadke celého komplexu sme sa vrátili na parkovisko a tuk-tukom sa nechali postupne počas dňa prepraviť k ďalším objektom. Angkór Vat je totiž iba jedným z nich, aj keď najväčším a pravdepodobne aj najznámejším. Okrem neho ho tvoria ďalšie pamiatky, od seba niekedy aj dosť vzdialené, čiže na pešiu obhliadku to nie je. Zvlášť v horúčavách, aké tu obvykle panujú. Preto aj napriek tomu, že sa niekomu môže zdať, že začínať obhliadku o šiestej ráno je dosť drsné, je to hlavne praktické. Na vlastnej koži sme neskôr pocítili, že okolo jedenástej je už taká horúčava, a to aj vo vnútri pamiatok, že to prestáva byť príjemné.
Návštevníci pamiatok v Angkóre majú viac možností na výber, a to absolvovať buď tzv. veľký alebo malý okruh, podľa záujmu, koľko toho chcú vidieť. A takisto si môžu vybrať, či chcú obhliadku absolvovať za jeden deň alebo si to rozložiť na 3 alebo 7 dní (predávajú sa tieto 3 tipy vstupeniek), záleží na čase, ktorý máte k dispozícii a láske k historickým pamiatkam. Zdroje uvádzajú, že na celej ploche sa vyskytuje viac ako tisíc pamiatok, od jednoducho navŕšených kôp kameňov až po majestátne chrámy (medzi ktorým vládne spomínaný Angkór Vat). Mnoho z nich bolo už reštaurovaných a v súčasnosti predstavujú najkomplexnejšiu ukážku khmérskej architektúry. Jeden z chrámov, Ta Prohm, sa preslávil aj inak, ako kulisa filmu Thomb Raider s Angelinou Jolie a medzi turistami sa teší veľkej obľube.
Okrem Angkóru niet v okolí veľa čo obdivovať. Za zmienku snáď stojí návšteva niektorej z tzv. plávajúcich dedín na neďalekom jazere Tonlé Sap, vzdialenom približne 25 km. Tu však platí, že čím bližšie sa takáto dedina k Siem Reap nachádza, tým je navštevovanejšia a teda aj drahšia (platí sa už za samotný vstup do dediny) a treba povedať, že aj menej autentická.
Život priamo v Siem Reap je podriadený turistom, ktorých je tu počas celého roka viac ako dosť. Nachádza sa tu pestrá ponuka ubytovaní, od super luxusných hotelových rezortov až po hostely pre batôžkárov, takže každý si príde na svoje podľa svojich možností. Vďaka veľkej konkurencii sa tu preto dá nájsť slušné ubytovanie (odporúčam s bazénom, vzhľadom na miestne podnebie), priamo v centre alebo iba kúsok od neho, za veľmi prijateľnú cenu. Večer panuje v centre veľmi príjemná atmosféra, keď sa po zotmení zaplnia všetky bary a reštaurácie ľuďmi, okraje ciest sa zaplnia stánkami s jedlami od výmyslu sveta, pečené chrobáky a hady napichnuté na paličke, nevynímajúc. Na to, aby sme ich ochutnali sme síce odvahu nenabrali, ale našlo sa dosť iných odvážlivcov, ktorí to skúsili. Veľa ľudí navštívi aj obrovský nočný trh, kde sa dá kúpiť všetko možné.
Po pár dňoch pobytu v Siem Reap sme zamierili späť do Bangkoku, posledného miesta nášho pobytu. Cesta späť a prechod hranice opačným smerom do Thajska už nebol zďaleka tak problémový, ako tomu bolo pri príchode. Samozrejme, chaos, ktorý na hranici vládne plus fakt, že informačné tabule, ktoré by vás viedli správnym smerom by ste tu hľadali márne, vám prechod nijako neuľahčia.
Krátky pobyt v Bangkoku bol po dňoch strávených v Kambodži pre nás naozajstným relaxom. Bangkok samotný bol pre nás pozitívnym prekvapením. Nebolo to prvé ázijské hlavné mesto, ktoré sme mali možnosť navštíviť, ale rozhodne bolo zatiaľ najpríjemnejším. Vzhľadom na krátkosť pobytu, stihli sme navštíviť Kráľovské mesto, ktoré nás ohúrilo veľkolepou historickou architektúrou, kde sa zlatom pri ozdobovaní rozhodne nešetrilo. Osobne som mal pocit, že som sa ocitol medzi filmovými kulisami nejaké výpravného historického filmu. Jedinou negatívnou skúsenosťou bolo, že moje nohavice sa vojakom, kontrolujúcim každého návštevníka už pri vstupe nezdali dosť dlhé (a teda dôstojné na návštevu kráľovského miesta) a tak ma odklonili, spolu s ďalšími, rovno do predajne. Tu som si mohol vybrať za 4 eurá ľahké bavlnené nohavice, ktoré boli primerane dlhé na to, aby ma pustili ďalej. Problémom ale bolo, že hoci nohavice som mal, prezliecť sa nebolo kde, lebo akosi sa pozabudlo na prezliekacie kabínky, čo nepotešilo hlavne dámy. Nuž, toto sú práve tie chvíle pri cestovaní, keď si treba poradiť ako sa dá a na ktoré sa potom spomína. Napríklad večer, na brehu rieky Chao Phraya, pri pohľade na plávajúce svetielkujúce lode, vysoké osvetlené mrakodrapy Bangkoku, pri poháriku skvelého rumu Hong Thong.
