Národný park Zion sa nachádza na juhu štátu Utah a výhodou pre milovníkov hôr je, že neďaleko neho sa nachádza ďalší národný park Bryce (Bryce Canyon National Park). Tým, že je vzhľadovo odlišný od Zionu a je blízko, návštevníci si často svoj pobyt v týchto končinách rozdelia tak, aby stihli navštíviť obidva. Nám sa to však bohužiaľ z časových dôvodov nepodarilo.
Už vjazd do národného parku Zion je pôsobivý. Od diaľnice sa odpájame pri Mount Carmel Junction a úzka cesta nás vedie pomedzi stále vyššie hory. V jednom bode nás zastavuje ranger, pýta sa na ubytovanie a dáva nám lístok s pokynom, aby sme ho až do opustenia národného parku mali na palubovke. Dôrazne upozorňuje, aby sme po zaparkovaní s autom až do odchodu už po parku viac nejazdili. Neskôr pochopíme, že doprava v tomto parku je tak skvele zorganizovaná, že na jazdu autom tu naozaj nie je dôvod. Premávajú tu v pravidelných intervaloch prehľadne označené autobusy, ktoré vás dopravia do všetkých východiskových bodov akejkoľvek túry, výletu či prechádzky kdekoľvek v parku.
Pokračujeme v jazde, vchádzame do tunela a po výjazde z neho nasleduje pomalá jazda dolu do údolia obkoleseného zo všetkých strán mohutnými bralami tehlovej farby. Dojem z tohto prostredia je naozaj impozantný. Prikázaná rýchlosť asi 25 km/h je tak akurát na to, aby sme za jazdy stíhali aj vnímať tú krásu navôkol. A nie sme jediní. Hneď, ako sa vedľa cesty uvoľní priestor na parkovanie, je okamžite obsadený, ľudia vystupujú z áut, fotia sa alebo robia video, či sa len tak kochajú pohľadom.
Jediné, čo nám chýba k dokonalému zážitku je počasie. Počas nášho príchodu bolo ešte vcelku pekne. K večeru sa ale zamračilo a pustil sa dážď, ktorý vytrval niekoľko dní. Hoci teplota bola stále príjemná, niekde medzi 20-25 C, dážď nám situáciu trocha skomplikoval. Ale zasa nie až natoľko, aby našinca, odchovaného omnoho drsnejším počasím v slovenských horách vyviedol z miery.
Ďalší deň ráno preto už odhodlane stojím na zastávke autobusu v dedinke Springdale, ktorá sa stala našim útočiskom. Popŕcha, ale onedlho už prichádza autobus a vezie ma k východiskovému bodu dnešnej túry, hory s názvom Angels Landing. Za oknami autobusu sledujem, ako sa vrcholce kopcov schovávajú v dažďových mrakoch. Od šoférky sa dozvedám, že je to veľmi netradičné počasie, lebo na jeseň tu údajne panuje dobré počasie, väčšinou s modrou a jasnou oblohou. Na rozdiel odo mňa je tými mrakmi tak nadšená, že na zastávkach neodolá, zakaždým vystúpi a s mobilom si fotí kopce zahalené v mrakoch.
Po chvíli vystupujem a púšťam sa po cestičke vedúcej priamo k hore. Po krátkej chôdzi prichádzam priamo popod jej úpätie, kde vzápätí nasleduje prudké stúpanie po vybetónovanom (!) chodníku vedúcom zhruba do polovice kopca, kde je menšie priestranstvo na oddych. Od tohto miesta naberá výstup úplne iný ráz, prakticky až po vrchol sa treba pridŕžať reťazí. Chvíľami vyzerá výstup dosť hrozivo, lebo sa ide aj na miestach, kde z jednej aj druhej strany úzkeho chodníka prudký zráz. Hoci samotný kopec nie je bohvieako vysoký, výstup naň nie je vďaka terénu a prudkému stúpaniu úplne najľahší. Až tu oceňujem, že vďaka dažďu spolu so mnou stúpa hore iba hŕstka turistov, lebo predbiehať v tomto teréne tých pomalších z nich nie je celkom jednoduché, ba niekedy až nemožné.
Po asi dvoch hodinách som hore sám. Anjelov tu síce nevidím, zato malá pásikavá veverička okolo mňa nebojácne pobehuje. Dolu do údolia vďaka mrakom nedovidím a o tento výhľad som ochudobnený. Škoda. Po chvíli sa teda otočím a začnem zostupovať. Medzitým sa vyčasilo, prestalo pršať, čo povzbudilo váhajúcich ľudí dolu vydať sa hore na kopec. To mi trocha komplikuje cestu nadol, keďže si treba dávať na reťaziach vzájomnú prednosť a chce to veľkú trpezlivosť a ohľaduplnosť. Na konci dňa som nesmierne šťastný za skvelý zážitok, ktorý večer preberáme pri pive v miestnej reštaurácii. Pivo si vychutnávam o to viac, že mi ho najskôr čašník nechcel priniesť. Poučí nás, že v štáte Utah platí zákon, ktorý dovoľuje podávať alkohol v reštaurácii iba k jedlu. Na môj udivený pohľad a otázku, či sú vo vláde lekári, že sa tak starajú o naše zdravie, reagoval čašník sprisahaneckým žmurknutím a pošepky nám radí, že keď si objednáme oriešky alebo čipsy, ráta sa to za jedlo a môže nám priniesť aj pivo. Súhlasíme a tak je deal uzavretý.
Ďalší deň nepriazeň počasia pokračuje a to nám zabráni v návšteve miesta, na ktoré sme sa obzvlášť tešili. Volá sa Narrows a je to úzka skalná roklina, cez ktorú preteká riečka Virgin, ktorou sa treba brodiť na koniec rokliny. Tá je síce dlhá až 26 kilometrov, čo ale neznamená, že treba prísť až na koniec, otočiť sa dá vždy, keď si už človek povie, že má dosť. Trek je zaujímavý práve tým, že väčšinou sa treba brodiť riekou, niekedy po členky, ale miestami po pás alebo aj po prsia hlbokou. Veľmi sme sa sem tešili, ale dažde bohužiaľ spôsobili prudké zdvihnutie hladiny a tak vstup do rokliny je zavretý. Škoda, ale je tu aspoň dôvod sa sem niekedy vrátiť.... napokon tieto fotky, ktoré sem prilákali aj nás, hovoria za všetko.
Nasledujúce ráno opúšťame národný park Zion a po medzištátnej diaľnici smerujeme na pobrežie, do San Diega, druhého najväčšieho mesta Kalifornie. Po niekoľkých hodinách jazdy ešte zastavujeme pri miestnej atrakcii, dedinke Calico, označovanej aj ako „ghost town“. V USA ich je viacero a takto sú označované opustené, neobývané osídlia so zachovalou infraštuktúrou. Konkrétne Calico bolo v minulosti baníckou osadou, v ktorej sa ťažilo striebro. Aj tu všetko pôsobí dojmom, akoby miestni obyvatelia odtiaľto odišli iba včera, náhle a nechali všetko tak, ako bolo. Na koľajach do bane stoja pripravené vozíky, za dedinou, ktorá vyzerá ako z westernu je cintorín, na hlavnej ulici je úrad šerifa, hasičská stanica, či saloon. Niektoré drevené baraky slúžia ako predajne suvenírov, lebo o turistov tu nie je núdza. Dokonca, za drobný poplatok si tu každý môže v potoku zaryžovať a hľadať striebro. Skúsili sme, dostali sme malé plastové vrecko a za päť minút sme ho mali naozaj plné strieborných „nugátov“, ktorými som vzápätí mohol v miestnom obchodíku so suvenírmi aj platiť.
Po tejto zastávke pokračovala naša cesta až do San Diega. Popoludní sme ešte stihli návštevu Mission Beach, jednej z miestnych vychytených pláží, ako vystrihnutej zo známeho seriálu Baywatch. Oceán bol chladný a vlny mali v ten deň aspoň dva metre, čiže bolo treba si požičať neoprén a dosku, aby sa dalo vôbec vojsť do vody. Toho, čo San Diego, okrem pláží, ponúka, je však viac. Či už nádherná promenáda na nábreží Embarcadero, slávna miestna zoologická záhrada, či Morský svet s kosatkami a delfínmi. Večer určite stojí za to navštíviť historické centrum Old town s typickými domami z nepálenej hliny, ktoré tvorí akúsi historickú kulisu umiestnenú uprostred moderného veľkomesta. Je tu plno obchodíkov so suvenírmi, ručne vyrábanými produktmi, ale aj plno reštaurácií s výborným jedlom a živou hudbou.
Na ďalší deň nás čakala jazda, na ktorú sme sa veľmi tešili, slávna Pacifická diaľnica (Pacific Coast Highway), ktorá až na výnimky v Kalifornii tesne kopíruje pobrežie Tichého oceánu a vedie mnohými nádhernými zákutiami. Jazda po nej je naozaj zážitok na celý život a skôr než slová ju lepšie popíšu fotografie.
